Frajer čarovaný, chrbát maľovaný.
Hoci odpoly hnilé, keď je len srdcu milé.
Holub za pšenicou, šuhaj za dzievčicou.
Jeden šije, druhý pára, trecí dzieča nahovára.
K bratovi srok, ku sestre skok. – K starej srok, k mladej skok. – K nám srečisko, inde skočisko.
Láska ho morí.
Láska nemá zákazu.
Láska nie je bez tŕňov.
Láska potajemná, buď si mi len verná! – Láska potajemná, taká býva verná.
Láska všetkému naučí.
Lásku si zjedli.
Len aby sa to neprekyslo!
Blázni sa za ňou. – Blázni sa za ním. – Celý je za ňou zbláznený.
Hádže po nej očami.
Chodí k nej na zálety.
Čo sa mi ľúbilo, to mi uletelo; čo sa mi nepáči, to sa za mnou vláči.
Dobre (že) sa nezjedia od ľúbosti.
Ľúbi ho, dobre (že) sa dakde ta nepodeje za ním.
Zaľúbený po uši.
Majú sa radi ako dva holúbky.
Mal sa za ňou pominúť.
Neopustím ho, čo budem skaly hrýzť! – Neopustím ho, čo budem slanú vodu chlípať!
Ona od mňa a ja k nej; ona ku mne, ja od nej.
Opantal sa s ňou.
Sekol sa do nej. – Buchol sa do nej.
Bože, bože, jak to šumné, keďz śe lubi potajemne; nezná ocec ani matka, ani žadna kamarátka.
Či to dážď, či blato, nič som nedbal na to, keď som dievča zaľúbil.
Z veľkej ľúbosti nič nebýva.
Milosť z ľudí bláznov robí.
Mrie dievča za šuhajom, ako ryba za vodou.
Prednejšia hubička, ako je mamička.
Pre milého nič ťažkého.
Sardzečko by povedzelo, ale pyšček nesce.
Zamilovaný i blchu od milej zje.
Nedoniesol domov iba futro zo srdca.
Pošol milý, pošol prečka, vzal mi kľúčik od sardzečka, od sardzečka od mojeho i od líčka rumenneho.
Stratil srdce.
Vrezal sa jej do srdiečka.
Šiel soľ lízať.
Zahľadel sa do nej. – Zahľadel sa do nej ako do starej vŕby.
Zalieča sa jej.
Za mnou, chlapci, ja mám blysk, bude pre mňa veľký stisk!
Za sukňou sa vláči.
Za tým šuhajom dievčatá len tak lipnú.
Zuby si ukazujú. – Milý milej zuby ukázal.
