Žabina kmotra

Podal a rozpráva Jonatan Čipka z Malohontu.

Tri sestry prechádzali sa po zelenej lúke. A tu stretli velikú korytnatú žabu,^[87] ktorá dívala sa na ne velikými vypučenými okáľmi, akoby ich zožrať alebo zakliať chcela.

„Jaj, pľuhavstvo, ako som sa ľakla!“ vykríkla najstaršia sestra.

„Zabime potvoru, nech neplance sa nám tu pod nohy!“ ohlásila sa na to stredná.

A obidve boli by hneď bývali hotové len zabiť a zabiť žabu. Ale najmladšej nevidelo sa to.

„Ej,“ povedá, „nieže tak, sestry, nie! I červiačik bráni sa smrti; nechajme aj žabu, nech žije.“

Sestry na to rozryhotali sa a tá staršia povie jej tak štipľavo:

„Môžeš si ju pre mňa sebou vziať a s ňou trebárs aj spávať.“

„Ba vidí sa mi byť hrubou, môžeš ponúknuť sa jej za kmotru!“ prekárala ju stredná.

„Prečo nie? I žaba je božie stvorenie,“ povie najmladšia — a slza jej vypadla z oka.

Od tých čias prešlo sedem týždňov. Sestry už dávno boli zabudli na korytnačku. Tu ti im raz za rána vstúpi do izby krásne pristrojený mládenec a obráti sa rovno k najmladšej s hlbokou poklonou:

„Službu vzkazujú môj pán a moja pani a prosia vás, keby ste sa na krátky čas vybrali k nim; predo dvermi stojí koč a čaká na vás.“

Zobrala sa najmladšia napochytro a vysadla do zlatého koča. Štyri vrané kone leteli ako vo víchor a dve staršie sestry hľadeli za ňou ako vo vytržení, až im zmizla z očú.

Zlatý koč zastal pred vysokým zámkom. Na tom zámku štyriadvadsať oblokov na východ a štyriadvadsať na západ; pred každým oblokom zlatý strom a na každom strome zlatý vták. Keď najmladšia sestra z koča schádzala, zatriaslo sa povetrie spevom zlatého vtáctva, čo ju vítalo.

Vstúpila do nádhernej izby, kde všetko zlatom jasalo sa. Na zlatej posteli v hodvábnych perinách leží korytnačka, stená zhlboka, ťažko; lež ako zazrie príchodziu, hneď obráti sa k nej a hovorí:

„Sľúbila si sa mi za kmotru; rada by som vedieť, či stojíš si v slove.“

Najmladšej prišiel iba teraz na um celý ten údaj na prechádzke; ale pamätala dobre, čo vtedy hovorila, nuž i teraz riekla:

„Prečo nie? Aj ty si božie stvorenie!“

V tom okamžení porodila korytnačka krásneho syna. Babka stála už tam naporúdzi,^[88] okúpala dieťa a povila.

„Vezmi, kmotra moja drahá, vezmi toto dieťa a nes ho do krstu,“ prosila tá na tej posteli.

Krásna kmotra vzala na ruky utešeného chlapčeka a šla s ním do kostola.

Sotvaže v kostole kňaz chlapčeka pokrstil a prežehnal, korytnačka tu doma rozpučila sa a z jej kože vyskočila krásna pani.

Krstná matka s krstňaťom na rukách poberala sa veselo von z kostola. Ale hneď vo dverách zastaví ju stará zhrbená žena a vystiera proti nej suchú ruku.

„Ach, neopúšťaj, dievka moja, chudobnú žobráčku!“ prosila sa jej prenikavým hlasom.

Ona čiahla do vrecka a vytiahla strieborný peniaz. Usmiala sa mu starká a hovorila:

„Pán Boh zaplať, dievka moja, Pán Boh zaplať a požehnaj na miesto toho stokrát toľko! Ale hľaďže, budú ťa tam v palote ponúkať zlatom, striebrom; ale ty neber nič, dievka moja, zožabila by si sa. Len potom na veľké ponúkanie vypýtaj si za hrsť smetí! Inšie nič neprijmi, a vyslobodíš seba aj tvoju kmotru.“

Vtom starká zmizla, akoby bol dlaňou pľasol.

Najmladšia už potom bez všetkej prekážky doniesla dieťa do zlatej paloty. A tu vytešená krásna pani rozprestrela proti nej náručie:

„Vitaj, kmotrička moja, vitaj! Ach, čože ti, čo dám za tvoju službu? Naber si zlata, naber si striebra! Ber si, čo ti srdce zažiada!“

Ale kmotra nechcela brať nič; že vraj vykonala len kresťanskú povinnosť.

„Ej, akože by to bolo, kmotrička moja zlatá? Či by som ťa ja s prázdnou rukou pustila?“ zaobchádza ju pani. „Musíš si dačo vybrať; žiadaj, čo chceš, všetko ti dám.“

„Keď už len byť musí,“ povie napokon žabina kmotra, „tak mi dajte za hrsť smetí spod metly.“

Nevidelo sa to panej nijak, odmáhala dlho všakovak; potom predsa spravila jej po vôli.

Sotva vykročila milá žabina kmotra z brány, tu smeti, čo bola si naviazala do ručníka, krásne zazvonia: každý prášok premenil sa na ligotavé ťažké zrno zlata! A za ňou zatriaslo sa povetrie spevom zlatého vtáctva:

„Vyslobodila si nás! Vyslobodila si nás!“