Zakliata hora 7+
Podali: z Gemera Samuel Ormis, Gustáv Reuss; z Novohradu Eduard Škultéty; Aurel Kellner a Daniel Bodický z Liptova; Štefanovič zo Zvolena. Vypravuje August Horislav Škultéty.
V neveľkom domčeku žila si jedna chudobná vdova so dvoma synmi, a tí boli akoby jeden druhému z oka vypadol; vlastná matka ich ledva vedela rozoznať. Bratia títo vo všetkom pekne sa rovnali a matka by ich nebola dala za šíry svet. Tak prechádzal rok za rokom a bolo všetkým dobre.
Ale ako šuhaji dorástli a videli, že druhí do sveta odchádzajú, začalo aj ich von z domu ťahať a povedali matke, že sa chcú do sveta podívať. Tej to nebolo po vôli:
„Ach,“ povedá, „či vám je nedobre doma, že sa chcete do sveta púšťať? Ktovie, čo by sa vám tam mohlo prihodiť, len vy radšej seďte doma a samú ma nenechajte!“
Ale všetko prehováranie neosožilo nič; čo si raz do hlavy vzali, to si nedali vyraziť. Neborká matka plakala deň i noc a všetky kúty vyoblievala slzami.
„Ach, mamo ľúba,“ tešili ju synovia, „už len toľko nenariekajte a nebojte sa tak za nás, — veď azda nejdeme prví do sveta a o tri roky nás máte tu; čo vám dovtedy bude treba, — popredku vám opatríme.“
Tu hneď začali znášať žita, múky, strovy, omasty, dreva, aby všetkého na tri roky bolo dosť. Ako to matka videla, odľahlo jej trochu na srdci a ona im tiež jedno druhé chystala na cestu.
Všetko bolo už pohotove, len ešte kus dobrej pečienky chybelo.
„Deti moje, mohli by ste,“ povedá, „vybehnúť dač zastreliť, — bez mäsa by som vás nerada pustila.“
Chodia, blúdia po tej hore od rána do poludnia, od poludnia do večera; ani len na dáky šľak neprišli. Zobrali sa, že sa vrátia domov.
Tu zo dvoch strán vybehnú dva vlci a začnú sa medzi sebou ruvať. Bratia aj mali aj nemali vôľu do nich streliť:
„Ak by sme,“ povedá, oboch dobre nezlahodili, mohol by sa napaprený vlk do nás oddať; ale sprobujme im hodiť po kúsku slaniny s chlebom.“
Ako im to zahodili, vlci sa prestali ruvať a ako psi šli ticho za bratmi, až ich pekne-krásne ku samému domu sprevodili. Vlkov zatvorili do maštale a oni vošli do izby.
„No, čože ste zastrelili?“ opýta sa matka.
„Nič sme,“ povedá, „nezastrelili, — ale sme doviedli dvoch vlkov a do maštale sme ich zatvorili.“
„Jaj, beda mne,“ skríkla matka, „už je tam po mojej krave! Poďte, bežte ju obrániť!“
Bežali všetci do maštale; tu kravička stála pekne na svojom mieste a vlci čušali v kúte; na pyskoch mali veľké zámky. Nemohli sa nad tým dosť prenačudovať.
Na druhô ráno poznovu sa vybrali na tú poľovačku, ale zas nezastrelili nič, — len nazad idúci zazreli, ako sa dvaja medvedi medzi sebou trhajú. Hodili im po kúsku slaniny s chlebom, — medvedi sa prestali trhať a šli za bratmi ku samému domu, kde ich do maštale zatvorili.
Matka, keď počula o medveďoch, zase sa veľmi preľakla; ale ako šli opáčiť, bolo všetko pri pokoji, aj medvedi mali na pyskoch zámky.
Na tretí deň pohotove nezabili nič, len dvoch levov, čo sa medzi sebou driapali, upokojili a doviedli domov.
„Ako vidím,“ povie matka, „z vašej pečienky je nič!“
A tak čo inšieho bolo, pokládli si do kapseľky, — od matky sa pekne odobrali a tie zvery vzali so sebou.
Tri dni, tri noci stúpali bratia spolu, až prišli na krížne cesty; tam stála jedna lipa.
„Brat môj,“ povie starší, „na medzi sme, — tu sa musíme rozlúčiť. Ty choď tamtou cestou a ja sa obrátim touto. Ale vieš ty čo? Keď sa či jeden, či druhý z nás bude stadiaľto vracať, aby vedel, ako sa druhému vodí, vyrežme si tu do tejto lipy mená a pozapichujme nože![7] Kto sa skorej vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena, a keď vyjde krv, môže vedieť, že mu je brat živý, ale ak potečie voda, istotne je mŕtvy.“
Mladší brat na to pristal, hneď si povyrezávali mená a pozapichovali nože. Potom sa podelili so zvermi, podali si ruky a šiel každý svojou stranou.
Za veľa chodil starší brat sem a tam hustými horami, krásnymi poľami, kým sa dostal do jedného mesta, a to bolo celkom čiernym súknom obtiahnutô.
Vnišiel do hostinca a opýtal sa hostinského:
„Čo tu dobrého slýchať?“
„Hja, veru nič dobrého, ale zlého hej,“ povie na to hostinský. „Tu v meste máme len jednu studňu, z ktorej všetci pijeme, ale nám tá voda draho padne, lebo v jednej diere za mestom býva drak s dvanástimi hlavami, ktorému každý deň jednu paničku musia dať zožrať, lebo ak by mu nedali, nikoho by na tú studňu nepustil a museli by sme od smädu pohynúť. Už z dom na dom podávali mešťania svoje dievčatá, a teraz je rad na kráľovej dcére. Zato rozkázal kráľ mesto čiernym súknom obtiahnuť, — ale aj to dal ohlásiť, že kto by sa taký našiel, ktorý by toho draka zabil, že mu tú svoju dcéru s pol kráľovstvom dá za ženu a po kráľovej smrti že dostane celú krajinu.“
Ako to náš šuhaj počul, hneď dostal chuť na hrdô zaťovstvo a povedal, že on chce toho draka zabiť, ak len bude môcť.
Hostinský bežal naraz ku kráľovi, že u neho je taký a taký hosť s troma zvermi, ktorý sa dáva na to, zabiť toho hada; že je síce len prosto oblečený, ale pri tom všetkom že musí byť mocný, keď také divé zvery vedel skrotiť.
Kráľ sa tej novine veľmi zradoval; poslal mu hneď pekné šaty a odkázal, aby nemeškal prísť k nemu. Náš šuhaj sa poobliekal a šiel do paláca aj so svojimi zvermi. Tam mu všetci boli vďační a kráľ mu prisľúbil, že ak toho draka zmárni, istotne jeho dcéru dostane.
On ale pýtal, aby jeho zverom dali na každého po dva barany a jemu aby prichystali ostrú šabľu.
Ešte len svitať počalo, kráľova dcéra vysadla do koča. Koč sa pohol a za kočom kráčal šuhaj so svojimi zvermi, s ostrou šabľou v ruke. — Keď už boli neďaleko diery, kázal kočišovi zastať. Kráľova dcéra zišla z koča a sadla na koňa.
„Tak,“ povedá, „len sa mocne držte, — a teraz prešvihnite popred dieru, aby sme draka vyklamali von; koč ostane tu.“
Kráľova dcéra preletela popred dieru ako guľa, drak to zaňuchal a vytrčil hlavu, — ale miesto peknej paničky zablyšťala sa mu v očiach ostrá šabľa. Šuhaj nelenivý: odfrkla drakovi hlava. Drak sa na tom nahneval a vytrčil tri druhé hlavy, z ktorých strašne plameň šibal.[8] Tu priskočili zvery a začali potvoru zo všetkých strán šklbať; pritom milý šuhaj sekal, rúbal z celej sily a už štyri hlavy boli dolu.
Ale čože? Drak vytrčil naraz zase osem hláv i šibal strašným plameňom. Ukonaný, ledvaže už udržal šabľu; aj vlk s medveďom už nedovladovali a len tak zboku obskakovali. Tu sa milý lev rozbehne, vyskočí drakovi na chrbát a mocnými pazúrmi všetkých osem hláv aj s krkom od hnusného tela odtrhol. Drak sa skydol a tie hlavy sa ešte aj po zemi za hodnú chvíľu metali.
Šuhaj vytiahol nôž, povyrezával jazyky drakove, odložil do kapsy a bežal k oslobodenej kráľovej dcére. Táto od veľkej radosti nemohla sa mu dosť naďakovať, objímala ho a láskala. Potom vzala svoj prsteň, na dvoje ho rozlomila a jednu polovicu jemu dala.
On ukonaný položil si hlavu na jej lono a zadriemal. Aj zvery si políhali a zaspali.
Ako to oplan kočiš videl, že tak všetci spia, — uchytil šabľu a milému šuhajovi odťal hlavu; princezku ale sedem ráz zaprisahal, že ho nesmie prezradiť. Hlavy z draka pobral na znak, akoby on bol potvoru zabil a potom letel s princeznou ku kráľovi.
Keď sa zvery prebudili, — tu vidia zabitého pána. Od veľkého žiaľu zrevali a zavýjali strašne. — Na to hneď lev rozkáže vlkovi:
„Bež chytro touto cestou, tam stretneš hada, ktorý v pysku zelinu nesie, aby vzkriesil svojho brata, ktorého vozy pridlávili. — Pýtaj od neho polovičku z tej zeliny, a ak by ti podobrotky nechcel dať, vezmi mu nasilu!“
Vlk sa naraz zachytil cestou, ale tam stretol furmanské vozy. Ako ho ľudia zazreli, pochytali drúky a on v strachu zachytil sa nazad.
„No, ty si sprosták,“ povie lev, „bež ty, medveď, a dones tú zelinku!“
Medveď sa rozbehol a trafil tiež na tie vozy; ale keď furmani videli medveďa, pokryli sa do vozov, ako myši do diery pred mačkou. Medveď prišiel ku hadu a prosil od neho polovicu zelinky; ale neprajník odmáhal a chcel medveďovi jed do tela pustiť. Tento sa namrzel, — milého hada dlabou pritisol a nasilu mu polovicu zelinky odňal. Ako blýskavica doletel k levovi a tento hneď potrel zelinkou hrdlo pánovo a hlavu priložil, ale nedobre; lebo mu tvár bola ku chrbtu obrátená.
Ako lev zbadal, že pán zle chodí a len tak sa potkýna, voľky-nevoľky prevalil pána na zem, — hlavu pánovi odtrhol, zelinkou potrel a teraz ju už dobre postavil, ktorá sa hneď prirástla. Šuhaj prišiel k sebe, skočil na nohy a vzdychol si:
„Chuť!“ povedá, „ako sa mi dobre spalo.“
Akoby sa nič nebolo stalo, zachytil svoje zvery a šiel, kde ho oči viedli.
O mesiac sa dostal zase do toho mesta a teraz ho videl červeným súknom obtiahnutô. Obsadol na tom istom hostinci, kde predtým a spýtal sa, čo tam majú za novinu.
„Dobrú novinu,“ povie na to hostinský, „už sa za naše dcéry nemáme čoho báť, lebo kočiš kráľov zabil draka; práve teraz mu je zdávka a zajtra pôjde s kráľovou dcérou na sobáš.“
Ako to náš šuhaj počul, zamyslel sa; veľmi mrzelo ho, že ho ten kočiš z takého šťastia odtisol. Ale len zrazu vyskočí a povie hostinskému:
„Stavme sa, že ja z tej svadby budem hosť!“
Hostinský to nechcel veriť, — nuž sa stavili.
Šuhaj si vypýtal jeden košík — napísal lístok, do ktorého tú polovicu z prsteňa zavinul, list položil do košíka, — košík dal do pysku medveďovi a poslal ho do paláca.
Príde medveď do dvora, tu hneď všetci psi a kopovy začnú do neho brechať, ale on si len stúpal ticho ďalej; — len keď väčšmi do neho dodievali, zložil košík a rozohnal havkáčov, vrátil sa pre košík a vošiel do tej samej izby, kde pri stole sedeli páni a hodovali. Medveď kráčal prosto ku kráľovej dcére a podal jej košík z pysku. Ako kočiš medveďa zazrel, hneď tri hlavnice spopod neho vypadli.
Princezka prečítala lístok, vstala od stola, nakládla čo najlepšie kusy do košíka, položila aj plný pohár s vínom, do ktorého obe polovice z prsteňa pustila a to všetko medveď odniesol pekne pánovi.
Hostinský prehral stávku a šuhajovi dobre padlo, čo mu kráľova dcéra poslala. Keď sa do chuti najedol, vzal pohár a vypil ho na jeden dúšok. Tu vidí naspodku prsteň, lebo sa tie dve polovice boli pekne zrástli. To bol šuhajovi znak, že mu dnes šťastie dobre praje.
Hneď sa aj so zvermi pobral do paláca — a rovno stúpal do tej izby, kde hodovali. Ako ho kráľova dcéra zazrela, naradovaná skočila mu v ústrety a pred všetkými ho objala. Kráľ a hostia sa dívali, že čo sa to robí a oplan kočiš triasol sa ako osika; všetky hlavnice spopod neho vyfrkli. Tu princezka musela vyrozprávať všetko a šuhaj na dosvedčenie toho ukázal jazyky z draka.
So zlostníkom-kočišom urobili krátko právo, dali ho tým zverom na márne kusy roztrhať. Kráľ bol veľmi vytešený a oddal dcéru svoju jej opravdivému osloboditeľovi. Náš šuhaj sa stal kráľovským zaťom, dostal pol kráľovstva a bolo mu dobre, že si ani sám lepšie nežiadal.
V jedno ráno, ako ho mládenec obliekal, — vyzrel von oblokom — a tu na jednej strane videl krásne zelené hory, na druhom boku ale bola hora smutná, ožltnutá, ako v jeseň. To sa mu veľmi divnô videlo, lebo vtedy práve stála najkrajšia jar.
„Čo je to,“ povedá, „že všetky hory naokolo sú tak pekne rozvité, a len tá jedna je taká ožltnutá?“
„Pane,“ povie na to mládenec, „to je zakliata hora, — tam už veľa ľudí pohynulo, lebo kto sa raz do nej dostane, ten sa stadiaľ viacej nevráti.“
On len počúva a nič na to nepovie, ale ho tá hora mrzela.
Dobre lebo nebárs, povie on raz svojej žene, že ide na poľovačku, — zachytil zvery a šiel.
Sotvaže bol za záhradou, kde sa vezme, tu sa vezme, vyskočí proti nemu jedna líška. Pustil sa za ňou aj so zvermi, ale ju niako nemohli dohoniť a na strelenie sa nezblížila.
Tak to šlo za hodnú chvíľu: Líška hneď trochu postála, hneď zas vopred utekala, a to len aby ich vždy ďalej a ďalej vábila. Kráľovmu zaťovi bolo už do nestrpenia, namrzel sa a zaklial, čo predtým nikdy ešte nebol urobil. A líška len to čakala, lebo nad nevinným nebola by mala moci. Tu mu zrazu skape z očí a on sa videl v hustej hore. Okolo neho tma ako o polnoci. Počalo mu byť úzko a rád by sa bol na slobodnô dostať. Ale sa on veru len vždy hlbšie a hlbšie zamotával, lebo ho tá hora mámila.
Pod jedným dubom zastal a že bol lačný, nakládol si ohňa a začal si slaninku piecť. Tu počuje nad sebou volať.
„Zima mi, zima mi!“
On sa obzrie a vidí na strome jednu skrčenú starú babu sedieť.
„Keď ti zima, poď sa zohriať,“ ten tu dolu povie, a na to ostalo ticho.
Zase sa len po chvíli ohlási:
„Zima mi, zima mi!“
„Povedám ti, keď ti zima, poď sa zohriať.“
Bolo zase ticho.
Po tretí raz sa ohlási:
„Zima mi, zima mi!“ a tento jej namrzený zavolá:
„Poď sa zohriať, alebo mlč!“
„Veď by som sa išla, ale sa tých tvojich zverov bojím, na ti tento prútik, pošibaj ich, potom zídem.“
On pošibal zvery a striga zišla dolu, odbehla na stranu, a čosi-kamsi doniesla na drevci zopchnutú žabu a počala ju obracať nad ohňom. Ako tak tú žabu obracia, len ti ho počne prekárať:
„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu, — mne bude slanina a tebe žaba.“
A pritom hneď na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala.
Keď mu to tak dakoľko ráz opakovala, on sa nahnevá a zahucká svoje zvieratá do nej; ale tie sa nepohýnali z miesta, lebo od toho prúta skameneli; obráti sa k nim, ale vtom ho striga prútikom pošibala, a on naraz tiež tam skamenel.
Potom ho schytila a zavliekla do jednej jamy, kde už mnoho ľudí bola odmárnila.
V kráľovskom paláci ak čakajú, tak čakajú mladého kráľa, ale prešiel deň, prešiel i druhý, a on sa len nevracal.
Boli všetci smutní a nemysleli inak, len že musel do zakliatej hory poblúdiť a tam zahynul.
Mladší brat sa vracal domov a prišiel na krížne cesty.
„Akože sa,“ povedá, „môjmu bratovi vodí?“
Vytiahne zapichnutý nôž a tu sa cedí jedným krajom krv, druhým krajom voda.
„No,“ myslí si, „toto je nedobre; ten je aj živý aj mŕtvy; musím ho ja ísť vyhľadať“.
A hneď sa pustil tou cestou, ktorú si brat jeho bol vyvolil.
Ide, ide, aj so svojimi zvermi, ide hustými horami, krásnymi poľami, až sa dostal do toho paláca, kde sa jeho brat bol priženil.
Kráľova dcéra stála práve na dvore, a keď ho zazrela, naradovaná bežala mu v ústrety:
„Ach,“ povedá, „kdeže si mi tak dlho, ako ťažko za tebou čakám!“
Poznávala ho za svojho muža, lebo ako vieme, boli rovní ako jeden.
On sa vyhovoril, ako vedel, lebo sa hneď spamätal, že je u bratovej ženy.
Keď už bola noc a išli si políhať, mladší brat medzi seba a bratovu ženu zabodol do postele meč. Táto nevedela, čo si má myslieť, že jej muž pod tým časom od nej tak odstydol, a cez celú noc plakala.
Ráno pozde vstával, lebo bol veľmi dokonaný. Keď ho mládenec obliekal, zazrel i on tú smutnú ožltnutú horu a opýtal sa:
„Čo je to, že všetky hory naokolo sú tak pekne rozvité a len tá jedna je taká ožltnutá?“
Mládenec vyvalil oči.
„Veď som vám,“ povedá, „o tom už raz rozprával. Či nepamätáte?“
„Nepamätám, že by si mi bol o tom rozprával,“ povie na to mladší brat.
A mládenec mu rozpovedal, že je to taká a taká zakliata hora, a kto sa raz do nej dostane, ten stadiaľ nevyjde viacej.
Nebolo mu treba viacej počuť, hneď si pomyslel, že jeho brat tam dakde musel zle pochodiť.
Vybral sa i on na poľovačku a všetkým činom sa mu s tou líškou vodilo ako jeho bratovi, lenže tento mladší brat nezaklial.
Prišiel k tomu dubu, nakládol ohňa a začal si slaninku pražiť. Zvieratá stáli na boku a lízali svojich skamenených bratov.
„Zima mi!“ ohlási sa stará striga z duba.
„Keď ti zima, poď sa zohriať,“ zavolá ten zdola.
„Veď by som sa išla, ale sa tých tvojich zverov bojím; na ti tento prútik, pošibaj ich, potom zídem.“
Šuhaj sa obrátil a tu pri svojich zveroch zazrie aj tie skamenené. Hneď mu svitlo v hlave:
„Počkaj,“ myslí si, „veď ja teba zriadim.“
Nepošibal zvery svoje, ale zem.
Striga zišla dolu, — doniesla na drevci napichnutú žabu a začala ju obracať.
„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu, mne bude slanina a tebe žaba!“ prekárala šuhaja, — a hneď mu na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala. Šuhaja to namrzelo, — dal jej zaucho. Tu striga do neho: len zahrdúsiť a zahrdúsiť, ale on zavolal na zvery a tie sa oddali do nej. Tu striga v strachu začala sa prosiť, aby ju nedal roztrhať.
„Vzkries,“ povedá, „tieto zvery, potom ťa pustím!“
Ona vyzula svoje čižmy a dala mu ich obuť; aby sa vyškriabal na strom, že tam nájde zlatý prútik, tým aby pošibal zvery. On urobil všetko tak; pošibal zlatým prútikom zvery a naraz ožili.
„Ulapte ju i vy,“ zavolá zase, „a driapajte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela.“
Striga nemohla vydržať bolesť, dala mu jednu masť, — aby tam a tam šiel do tej jamy a tou masťou bratovi hrdlo potrel; naraz ožil a prišli oba ku zverom.
Ale len počujte, čo sa vám tu teraz stalo. Zvery bez všetkého huckania samé sa oddali do strigy; čepiec jej odfrkol do ohňa a prašťal strašne; roztrhali ju na franforce. Keď bolo po strige, — naskutku sa dookola rozvidnilo, a celá hora sa utešene vyzelenala.
A teraz len ešte bolo, čo bolo! — Tie prvé zvery, ktoré boli skameneli, — naraz sa na ozbrojených rytierov obrátili a tie zvery, čo neboli skameneli, na drobné kúsky rozsekali a na jednu hŕbku pokládli. Sotvaže ich tak pokládli, už vstávali z toho posekaného mäsa traja tým podobní rytieri; tu sa všetci po bratsky pobozkali a viny svoje si odpustili.
Na všetko toto s divom hľadeli naši bratia a temer vlastným očiam neverili. Tu sa ohlási jeden z tých šiestich:
„Nedivte sa, dobrodincovia naši, ale počujte, čo vám máme povedať! My sme šiesti bratia z kráľovského rodu, ale rodičia nás nechali nepodelených, — tak sme sa vždy medzi sebou vadili, kto z nás má byť kráľom? Za to nás jedna z rodiny našej zakliala, že bohdaj sme sa ako vlci, medvedi, a levi medzi sebou bili, dokiaľ nás len dvaja nevinní bratia neupokoja a my si jeden druhému dobre neurobíme. A takto už viete všetko, čo sa stalo, ako sa stalo a ako sa malo a muselo stať. My ale vám darujeme všetko naše bohatstvo a pod vašou opatrnosťou chceme život náš dokončiť.“
Vrátili sa všetci do kráľovského paláca. Tam bol rozoznaný muž od nemuža, brat od brata a držali ešte sto ráz väčšiu slávnosť, ako bola skorej.
O malý čas doviedli dobrí synovia aj svoju matku. Starší brat ostal tu kráľom a mladší sa odobral s tými šiestimi do ich krajiny, kde mu z vďačnosti prepustili kráľovskú korunu a pomerení žili medzi sebou pokojne a šťastne.
[7] Podľa druhých: Pozatínajme valaškami do tejto lipy. Kto sa skorej vráti a uvidí, že zo zátinu bratovho ide krv atď.
[8] Dajední dokladajú, že idúci od krížnych ciest chcel zostreliť dva holúbky, ale tie sa prosili, aby im dal pokoj, žo mu budú na dobrej pomoci. Teraz tieto holúbky prileteli a odháňali krídlami od jeho líc plameň.
Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.
Bibliografické údaje
Originálne vydanie
Autor: Pavol Dobšinský
Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 2008
Údaje o rozprávke
Zväzok: I
Poradie v zväzku: 2
Jazyk: sk
Digitalizácia
Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský
Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)
Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME
Rok digitalizácie: 2008
URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/2
Digitalizátori: Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková