Černokňažník 7+

Vekové odporúčanie: 7+ ×

Prítomné sú hrozby, únos a smrť, bez detailnej krvi alebo extrémneho násilia.

Citlivý obsah:

smrt blizkeho 1/3

nasilie fyzicke 1/3

krutost trest 1/3

strach hrozba 2/3

unosa zajatie 2/3

hlad opustenie 1/3

krv poranenie 0/3

kanibalizmus 0/3

nadprirodzene motivy 3/3

diskriminacia stereotypy 0/3

sexualny subtext 0/3

Podali: Ľudovít Reuss, Karol Venich a Pavol Dobšinský z Gemera; Ferdinand Jesenský z Turca; Ján Jaroslav Banšel z Novohradu; rozpráva Pavol Dobšinský

Bol raz jeden starý človek a ten mal jedného syna. Ale že bol starý a pritom aj veľmi chudobný, nemohol si syna vychovať. Tak raz, keď sa rozťažobil nad svojou psotou, oslovil svojho syna:

„Vidíš, syn môj, ja som už človek starý, robiť na teba nevládzem, žobrať by nám hanba bolo a zagazdovaného nič nemáme; ty už pomaly odrastáš, musím ťa ja voľakde medzi ľudí zaviesť a do služby dať.“

„No veru, otec môj,“ odpovie syn, „to som si už i ja tak voľajako myslel; nuž ma teda zaveďte, budem vďačne bárskoho slúžiť.“

Starý vzal vatráľ a cedidlo a ostatný kúsok chleba, čo na svojom bydle mali, a tak sa vybrali z domu tú službu hľadať. Idú, idú horami, nájdu tam jedného čierneho chlapa na skale sedieť a knihy čítať. A to bol hľaďteže — černokňažník; ale oni o tom nevedeli. Poklonia sa mu:

„Pamodaj štestia!“

„Pán Boh si daj i vám!“ odpovie im černokňažník. „Kdeže idete starý, kde?“

„Hja, vediem si tohto syna voľakde do služby — či by ste ho vy neprijali?“

„Čože by som ho neprijal? Treba mi je na posluhu, len mi ho nechajte! Ale vidíte, u mňa by sa mohol voľačo aj naučiť. Čože mi za to dáte, keď vám ho aj učiť budem?“

„Ach, čože by som vám ja chudobný otec dal, veď ja sám nemám čo do úst položiť?“

„Teda viete čo? Za sedem rokov ho budem u seba držať; po sedem rokoch si preňho prídete a vtedy, ak si ho poznáte, bude váš, ale ak nie, tak si ho ja na večnosť zadržím!“

„No dobre,“ povie otec, „keďže je tak, nech bude!“

A myslel si pritom: Čože by to bola za robota, aby som si syna po sedem rokoch nepoznal? I nechal ho u černokňažníka a sám pošiel domov.

Černokňažník sa hneď začal vyspytovať synka, že či zná čítať? Tento i vedel trocha litery poznávať, ale sa obával, že by mu to na zlô vypadlo, keby povedal, že zná čítať; nuž len odpovedal, že nezná, že kde by sa to bol naučil?

„No keď neznáš, tak si môj. Dám ti ja, hľaďže, jednu robotu.“

A s tým ho zaviedol do jednej chyže, kde samé kefy boli; potom do druhej, tam boli samé knihy; a tak do tretej, tá bola prázdna, iba jedny zavrené dvere boli z nej do druhej.

„No vidíš, tuto ty budeš prebývať; druhú robotu nebudeš mať, len s tými kefami tie knihy čistiť a omietať; a keď sa ti to zunuje na ti tento prútik,^[53] tým zaklopeš tri razy na tieto zavrené dvere, a hneď prídu tvoji rovesníci a môžeš sa s nimi do dobrej vôle ihrať; alebo keď budeš lačný, zaklopeš raz a hneď sa ti jedlo donesie. Teraz ja pôjdem na sedem rokov do cesty, takže mi sa spravuj, aby som ťa, keď prídem, pochválil!“

Milý černokňažník odišiel a chlapec ostal sám ako palec v jeho dome. Zle mu, pravda, nebolo, lebo keď na tie dvere zaklopal raz, prišli všelijaké lakoty na stôl, a keď tri razy, nahrnula sa kopa chlapcov s hračkami. Ale jemu sa to znevidelo, naveky len tie knihy čistiť. Otvoril jednu z nich a učil sa z nej čítať. Číta len, koľko číta, až sa veru vyučil z tých kníh všetky čarodejstvá. O sedem rokov prišiel čarodejník domov, a že všetko v poriadku našiel, chlapca pochválil.

Ale čože za ten čas chudobný otec doma? Živil sa, ako sa dalo, a naveky len rozmýšľal, ako by on toho svojho syna poznať mohol?

„Už,“ povedá, „taký a taký, väčší môže byť — prirovnával ho k jeho rovesníkom — a veď sa azda len na dáku obludu nepremenil?“

S tým po sedem rokoch vzal vatráľ a cedidlo a šiel do tej hory.

Ako ide tou horou a už neďaleko černokňažníka dochodil, beží mu naproti jeden chlapčisko pekne oblečený.

„Hľa,“ povedá si otec, „taký už môže byť i môj syn, lenže tak pekne oblečený nebol.“

A to bol ten jeho syn. Ako bližšie dobehol, povie mu ten chlapčisko:

„No, otec, či by ste ma takto boli poznali?“

„Ej, trocha ťa len poznávam,“ prizerá sa mu otec. „No, ale si mi veru narástol!“

„To je,“ povedá syn, „ešte nič; ale keď prídete ku černokňažníkovi, nuž vám on mňa ináč poznávať dá. Ukáže vám na dachu kŕdeľ holubov. Dobreže vy vtedy pozerajte, budem ja v tom treťom rade medzi nimi sedieť, trocha vám krídelce ovesím, tak ma poznáte.“

A vtom už zase naspäť odbehol.

Starý otec šiel už veselejšie ďalej, až i prišiel do černokňažníkovho domu.

„No,“ povedá, „prišiel som si pre syna.“

„Nože no,“ odriekne černokňažník, „sedem rokov minulo, to je pravda; tak si ho len vezmi, ak si ho poznáš,“ — a ukáže mu kŕdeľ holubov na dachu, — „ale ak ho na prvý raz nepoznáš, zostane u mňa.“

Starý otec sa podoprie na vatráľ a hľadí, hľadí po tých holuboch. Raz vidí, že v treťom rade jeden krídelce spustil.

„Aha,“ ukáže vatráľom, „tamto je môj syn v tom treťom rade, čo to krídelce ovesil!“

„Uhádol si!“ povie černokňažník.

Otec si pýtal syna, ale černokňažník mu vykrúcal, že ho nemôže teraz dať, lebo že je holub; a kým ho zase na mládenca obráti, že mu na to veľa času treba, ale že ho o krátky čas pošle. S tým sa starý otec dal odpraviť a syna si tam nechal. Černokňažníka to ale mrzelo.

Raz tento voľakde po práci odišiel. Milý syn príležitosť použil, čarodejské knihy pobral a hybaj v nohy — ušiel k svojmu otcovi.

„Tak si sa predsa len vyslobodil!“ povie mu otec.

„Veru vyslobodil, ešte som mu aj čarodejské knihy pobral,“ odpovedal syn.

„No, len aby si za ne draho nezaplatil!“

„Ej, čože by som zaplatil, veď som ja väčší čarodejník, ako sám černokňažník. Ale aj viete čo, otec môj! My takto na holej dlani nevyžijeme. Musíme sa my voliako zaopatriť. Urobím sa ja na junca a vy ma povediete predať. Nepredajte ma ináč, len za sto zlatých; ale keď ma predáte, takže povrázok na mne nenechajte, ale si ho naspäť vypýtajte, ja vám zase prídem domov.“

Ako hovoril, tak sa stalo. Otec junca za sto zlatých predal, povrázok vzal so sebou; a syn ešte prv doma bol ako otec.

Keď im tých sto zlatých vyšlo, povie zase syn:

„No otec, zase sme znikiaď; urobím sa ja teraz na vola, nedajte ma od sto toliarov; a keď ma predáte, zase zosnímte povrázok, ja vám prídem domov.“

I po druhý raz všetko dobre vypadlo; prv bol syn doma ako otec.

Na treťom raze sa už urobil na pekného koňa a prikázal otcovi, aby ho už teraz od sto dukátov nedal; a kantár aby na ňom, preboha, nezabudol.

Otec príde s koňom na jarmok; tu koňovi niet páru v celom jarmoku. Hneď sa nahrnuli kupci okolo neho, každý ho pýtal, ale sto dukátov, to sa predsa každému veľa videlo. Len ti tu príde jeden bohatý pán k nemu a to bol sám černokňažník.

„Starý,“ povedá, „za čo tú paripu dáte?“ A hneď ju pochválil, že či je pekná.

„Hja, veru tú od sto dukátov^[54] nikto nenesie!“

„Ale nespustíte nič?“

„Veru, pane, ani len babku!“

„No, keďže je tak, ja takú paripu oddávna hľadám, už vám ich len vyplatím.“

A vysypal mu kopu dukátov.

Lež kým si tu starý peniaze zhŕňa a pozerá, či sú dobré, vysadne milý černokňažník na paripu, chytí za kantár a už viac nebolo o ňom chýru ani slychu.

„Len či si mi tu!“ myslel si černokňažník. „Veď ja teba naučím, ako je to, druhému do remesla sa miešať.“

A s tým popchol ešte lepšie, iba sa na druhej osade pri kováčovi pred vyhňou stavili. Tu milého koňa o stĺp ulapil a sám šiel dnu ku kováčovi.

„Kováč,“ povedá, „kuj centové podkovy, budeme ich žeriace tomuto koňovi pribíjať.“

A sám tiež pomáhal kováčovi, aby čo skorej bolo. Medzitým sa zbehli chlapci z tej dediny ku vyhni, koňa aj pána obzerať. Jeden z nich sa priblížil ku samému koňovi. Tu mu tento pošepne:

„Chlapče, zosnímže ty tento kantár zo mňa.“

Chlapec tak urobil a náš kôň sa premenil skoro na holuba a letel preč. Ako to černokňažník spozoroval, hneď sa urobil na jastraba a pustil sa za ním. Leteli, kým leteli oba, až veru už jastrab mal dochytiť holuba.

Bola tam jedna kráľovská záhrada. Po nej sa prechodila smutná, zamyslená kráľova dcéra, že jej otec na smrť bol chorý a nik sa nenašiel, kto by ho bol vyliečil. Len tu odrazu vidí pred sebou krásneho šuhaja, ktorý ju pekne začal prosiť, že či by ho ako prsteň na svoj prst neprijala.

Kráľovej dcére sa šuhaj popáčil, veľa neodpierala; a on sa aj hneď na krásny zlatý prsteň premenil a ona si ho na prst položila.

Vtom dal kráľ vyhlásiť, že kto ho z tej choroby vylieči, tomu svoju dcéru za ženu dá. Lekárov bolo dosť, čo by to boli chceli urobiť, ale žiaden si už netrúfal, a tak sa ani nik neprihlásil.

Iba asi na tretí deň ráno príde ti jeden novotný lekár, že on kráľa vylieči; a to bol zase ten černokňažník. Aj šťastne kráľa vyliečil a žiadal hneď, aby si s kráľovou dcérou prstene premenili, na znak, že si ju od kráľa zaslúžil a že ona chce ísť za neho. Dosť sa kráľova dcéra spierala; takto a takto, že ona ani prsteňa na sprstenkovanie súceho nemá, žeby ešte pozhovel.

Ale on dobre vedel o tom prsteni, nuž jej povedal:

„Veď mi len tamto ten z malého prsta dajte, veď ja pristanem.“

Kráľ hneď prikázal, aby mu ho dala a aby sa s prsteňmi prečarili.

Tu ako kráľova dcéra ten prsteň zosnímala, odpadol jej voliakosi na zem a hneď sa na proso rozsypal. Ako to černokňažník videl, spravil sa na kohúta a začal to proso zobať. Už ho bol všetko pozobal, kremä jedno zrnce voľakde sa do jednej škárky zakotúľalo, to nemohol nijak von dostať. Urobil sa na myš, že ho tak von dostane. Ale milô zrnce sa premenilo na kocúra, ten myš uchytil a na márne kusy rozdriapal — bolo po černokňažníkovi.

Vtom sa zase krásny šuhaj pred kráľom a pred kráľovou dcérou postavil a odpytoval ich z prekážky, že ich tak nepokojiť musel. Kráľ sa len čudoval, čo sa to robí a naposled si dal všetko vyrozprávať.

„No,“ povedá, „keď si ty taký majster nad majstra a mojej dcére sa páčiš, ja ti dávam moju dcéru za ženu.“

Hneď sa oni spolu zobrali. Šuhaj si dal starého otca k sebe došikovať; po kráľovej smrti on sa stal kráľom, a tak žije až dosiaľ, ak ešte nezomrel.

^[53] Podľa druhých mal na zvonček zacenkať, keď toto všetko chcel dostať.

^[54] za menej.