Tri perá z draka alebo hľadanie zlého a dobrého 7+

Vekové odporúčanie: 7+ ×

Prítomné sú hrozby, únos, smrť blízkeho a nadprirodzené motívy bez detailnej krvi.

Citlivý obsah:

smrt blizkeho 1/3

nasilie fyzicke 1/3

krutost trest 1/3

strach hrozba 2/3

unosa zajatie 1/3

hlad opustenie 0/3

krv poranenie 0/3

kanibalizmus 0/3

nadprirodzene motivy 2/3

diskriminacia stereotypy 0/3

sexualny subtext 0/3

Podali: Aurel Plech z Liptova a Medvecký z Oravy. Rozkladá Pavol Dobšinský.

Bolo jedno velikô mesto. V tom meste bol jeden hostinský, človek lakomý a pyšný, aj veľmi bohatý; lebo od cudzincov, ktorí zo všetkých strán sveta sem sa schodili a u neho nocľahúvali, veľa mu každý rok prichádzalo.

Mal on jednu utešenú mladuškú dcéru, bohato a krásne ju nosil, takže naokolo páru jej nebolo. Ale táto jeho dcéra nebola taká lakomá a pyšná ako otec; na tom bohatstve máločo si zakladala a najradšej sa bavievala s chudobným susedovie chlapcom. Ona mu nosievala všeliaké lakoty, a tu i tu aj dáky peniažtek, a on jej za to len ovsený chlebík dával. Takto oni spolu rástli a zo dňa na deň radšej sa videli.

Zakiaľ boli deti maličké, bohatý hostinský na to sa ani neozrel; ale keď dorastali, veru mu to nebolo po vôli, že jeho dieťa chodí ku chudobnému chlapcovi. Bo sa obával, že keby deti vyrástli, potom by sa rozlúčiť nedali. Zakázal on svojej dcére ku chudobnému chlapcovi chodievať. Ale ona s chudobným chlapcom len tým viac sa schádzavala. Hostinský videl, že už hrozby nič nepomôžu, poradil sa inak.

Tajde ti on raz, a to v svojom živote prvý raz, svojho chudobného suseda navštíviť. Chudobný človek len oči vytreštil, kde sa vzal u neho taký veliký a pyšný boháč! Ale ho len pekne privítal a opýtal sa ho, čo dobrého k nim ho donieslo?

„Nuž, čože by, susedko? Veru nič. Len tamto ten váš Janko pod tou pecou veľmi sa mi páči; a veru by už čas bol, žeby ste si pomysleli, čo z neho má byť dakedy a ako sa živiť bude. Nuž som ja prišiel, či by ste takto na mne nepristali, čo by som ho ja dal na dáko remeslo alebo na kupectvo?“

„Ej, čože by som ja na tom nepristal!“ povie otec, „veď mu to len k poctivosti bude, keď sa dačo vyučí, aj ľahšie sa potom vyživí ako takto o dvoch rukách.“

Nuž sa tu len Janka spýtali, či aj on pristane? Aj on pristal.

Nezadlho potom dal bohatý hostinský Janka zavolať k sebe, že je už všetko pristrojenô, že ho už zavedie, kde to má ísť.

Janko sa rozlúčil s rodičmi a šiel ku hostinskému. V pitvore ho stretla pekná dcéra hostinského a povedala mu:

„Janíčko! Dobreže sa maj na pozore, kde ťa môj otec zavedie. A na ti tento môj zlatý prsteň, aby si sa mal čím tešiť v cudzine! A ty mne daj tvoj mosadzový, aby som sa aspoň s tým tešila, keď teba nebude.“

Tak sa rozlúčili a sľúbili si, že jeden na druhého nikdy nezabudnú. A ona sa mu stratila z očí.

Nato hneď prišiel i hostinský a opýtal sa Janka, že či je už zobraný? A on odpovedal, že hej!

„No tak,“ povedá, „pôjdeme.“

Hostinský posadil Janka na voz, že ho do druhého mesta na kupectvo pošikuje. Len tu ako prídu za mesto do hory, káže Jankovi z voza zosadnúť a povie mu:

„Dobre je, keď som ťa len von z mesta dostal. Teraz, hľadže, choď, kde ťa dve oči ponesú. Choď hľadať zlô i dobrô. A na znak toho, že si našiel zlô i dobrô, donesieš mi tri perá z draka. Ináče sa mi ani do mesta nevráť, lebo ak sa navrátiš, hneď ťa zmárniť dám.“

A s tým nečakal, čo Janko na to povie, len sa kázal kočišovi obrátiť a šiel naspäť.

Čože si mal už teraz náš Janko počať? Naspäť do mesta ísť? To ho mohlo život stáť a zomrieť sa mu ešte nechcelo. Do sveta ísť? To sa mu nevidelo, lebo bol mladý a neskúsený.

„Ale už,“ povedá, „poručená bohu, len tajdem. Veď azda nebude všade len zle, bude i dobre!“

Ide, koľko ide. Príde k velikému moru. Cez to more prevážala jedna mocná bosorka.^[41]

„No, kdeže ty ideš, taký samotný, opustený?“ spýtala sa ho bosorka.

„Hja, kdeže by?“ odpovedal Janko, „idem do sveta za zlým a dobrým, až hen pre tri perá z draka. Radšej mi povedzte, kde by ja to našiel. A ak je z druhej strany, prevezte ma!“

„Hm, braček! Veru to, čo ty hľadáš, z tejto strany sveta nieto. Ale ja ťa nepreveziem, kým mi nesľúbiš, že sa tadiaľto navrátiš a toho draka sa dozvieš, ako by som ja aj v búrke ľudí dobre prevážať mohla?“

„Ej, veru vám ja to vykonám; prečo nie? Len ma prevezte!“

Tak ho ona previezla a na tej druhej strane mu ukázala, kade má ísť, aby čím najskorej ku drakovi prišiel.

Šiel dlho. Až naraz vidí, ako dve veľmi veliké ohnivé skaly jedna o druhú sa zrážali, až žeravé iskry naširoko, naďaleko odskakúvali. Tie ho prepustiť nechceli a dobre ho tam nespálili.

„Ej,“ povedá im Janko, „veď mne tu pri vás ide o skapanie. Nože ma, no, len prepusťte!“

„Veď ťa prepustíme,“ zahrmeli skaly, „ak nám od toho draka odpoveď donesieš, na aký spôsob by sme my od toho bitia prestať mohli?“

„Donesiem, donesiem!“ povedal Janko, a skaly trocha prestali; keď ich ale prešiel, zase s veľkým hrmotom búchali jedna o druhú.

Netrvalo mu to potom dlho, že prišiel do jedného mesta, v ktorom kráľ býval. Prechodil sa ulicami a prizeral na domy i na paláce, až prišiel pred samý samučičký kráľovský zámok. Ten bol cele na čierno zamaľovaný. Janko si hneď pomyslel, že tam kráľovi musí chybieť voľač; šiel dnu, doznať sa, čo je to?

Poludnie sa práve blížilo a kráľovskí sluhovia začali nosiť na zlatých misách všakové jedlá do kráľovej paloty. Vtom vyšiel sám kráľ von, a keď videl, že Janko, cudzený, tu stojí, spytoval sa ho, kto je, čo je, odkiaľ prichodí a kde sa poberá.

Janko mu všetko vyrozprával, odkiaľ on a ako ide za zlým a dobrým pre tri perá z draka. Kráľovi viac nebolo treba, hneď ho zavolal sebou k obedu. Tu sa Janko povyspytoval zase na príčinu toho, prečo je kráľov zámok cele na čierno zamaľovaný?

„Vidíš, syn môj,“ hovoril mu kráľ, „mám v mojej záhrade jednu hrušku, moje jedinô bohatstvo. Tá hruška dosiaľ vždy zlatô ovocie rodila, ale teraz vyschla, a ak tej nebude, ja na mizinu vyjdem. Keď ty ideš k tomu drakovi, lenže choď a doznaj sa u neho, ako by tá zlatá hruška zase rodiť mohla. Keď sa šťastne navrátiš a mi odpoveď donesieš, dám ti pol môjho kráľovstva a moju dcéru za ženu.“

Janko mu to vykonať prisľúbil a tak ho kráľ vypravil na cestu.

Putoval, koľko putoval, až prišiel zase do druhého kráľovského mesta. To bolo všetko na čierno zamaľovanô. Spytuje sa ľudí, že čo to nového?

„Jaj, čože by, len zlô. Nášho kráľova dcéra je veľmi chorá, už od dávneho času ani nežije, ani nemrie, ani slova preriecť nemôže a žiaden duch to neuhádne, čo by jej chybelo. Preto my tento smútok nosíme. A tyže si,“ povedá, „kto?“

„Ja putujem za zlým i dobrým pre tri perá z draka.“

Ako to ľudia počuli, hneď ho pojali a viedli pred kráľa. Kráľ sa mu veľmi zaradoval a prosil ho, aby mu pri tom drakovi to vykonal, od čoho by jeho chorá dcéra ozdravieť mohla. Že pol kráľovstva bude jeho, aj tú dcéru si potom môže vziať za ženu.

Janko to prisľúbil, a tak ho vypravili zase ďalej.

Prešiel on i túto krajinu a došiel do tretej. Ale čože? Tu sa ani tak nepotešil. Kráľovskô mesto bolo cele čiernym súknom obtiahnutô. Hneď si on pomyslel, že ho aj tu potrebovať budú. Tašiel prosto do zámku a ohlásil sa u kráľa.

„Čože teba, dobrý človek, ku mne donieslo?“ opýtal sa ho kráľ.

„Čože by,“ povedá, „len to, že sa chcem prezvedieť o príčine tohto vášho smútku, a či by som sa vám, reku, na voľač nezišiel?“

„A ktože si ty a skade ideš?“

„Ja,“ povedá, „tak a tak, hľadám zlô i dobrô a idem pre tri perá z draka, ktorý už tu kdesi bývať má.“

„No, keď si ty ten, tak vedz aj to, prečo moje celô mesto v smútku leží. Mám ja jednu krásnu dcéru, ktorú mi ten drak ukradol. Dosť sme sa už namáhali na všeliaky spôsob ju odtiaľ vymôcť, ale sme ani ta zájsť nemohli. Lebo ten drak býva za ďalekým morom na druhom svete. A tak keď ty budeš ten, čo k nej zájdeš a odtiaľ ju donesieš, vďačne ti ju dám, aj pol kráľovstva s ňou, alebo čo si len budeš žiadať.“

Jankovi viac nebolo treba, len to už raz počuť; kde ten drak býva a kade sa chodí k nemu. Hneď si sám dal zhotoviť mocný hájov,^[42] nabral si potravy, s kráľom sa rozlúčil a pustil sa cez more. Ale tu nebolo tak ako inde. Hneď sa mu hájov o strašné skaly trepal, hneď ho zase strašné morské potvory stretali; ale on to všetko svojou palicou porozháňal. Ešte len teraz zvedel, čo je zlô a čo je dobrô. Ale to všetko neslúžilo mu k zlému, ale k dobrému; lebo v tých nebezpečenstvách tak sa vycvičil a tak zmocnel, že by už s kýmkoľvek bol sa pustil za pasy. Čím ďalej šiel, tým bolo nešťastie väčšie, a vetry ho i tam hnali, kde by si nebol zažiadal. Svet mu bol celkom iný, aj zvery inakšie, akých on ešte nikdy nevidel. Až raz k divnej zemi sa priplavil. Namiesto skál bolo samô zlato, tráva bola hodvábna, stromovie zlatô a zvieratá so zlatou vlnou a vtáci so zlatým perím. To už nebol taký svet ako tento, ale druhý: bydlo boha vetrov. Neďaleko videl Janko na jednom vŕšku čosi ako cihu sa vrtieť, ale keď bližšie prišiel, poznal, že to zámok na myšej nôžke tam sa krúti. Janko si dodal chuti a pristúpil k nemu; bodol doňho svojou palicou a zámok hneď zastal a brány sa pootvárali.

V zámku ani živá duša. Len jediná skapaná kráľova dcéra Janka so strachom vítala:

„Ach, človeče, povedz preboha, kde si sa tu vzal, veď tu z vášho sveta ani vtáčika jarabíka nevídať?“

„Ja som ten a ten,“ Janko smelo hovoril, „tak a tak putujem, hľadajúci zlô i dobrô. Teraz som prišiel od tvojho otca pre teba a pre tri perá z toho draka, pri ktorom ty bývaš.“

„Veď si prísť prišiel, ale neviem, ako sa preč dostaneš. Lebo môj muž je naozaj potvora, a keď ťa tu nájde, nuž ťa zje. Ale už keď si po mňa prišiel, bude, ako bude s nami. Skry sa tuná do mojej izby, tam ťa azda nenájde, a ja sa ho doviem, čo ti vedieť treba, lebo už prichodí.“

Vtom počalo fúkať a po chvíli vovalil sa dnu drak. Ozruta veliká, ústa mal toľké ako čeľuste na peci. Janko ho len trocha cez kľúčovú dierku zazrel a utúlil sa do kúta. Lebo drak hneď začal ňuchtiť, smrkať a fúkať:

„Fuj, ženo, človečina páchne!“

Ale ho žena dotedy tíšila:

„Mužíčku,“ povedá, „veď semka ani mucha z tamtoho sveta nedoletí, — kdeže by sa tu vzal človek? To si var’ človečiu vôňu len sebou doniesol,“ — kým ho len neprehovorila, že tam nikoho nieto. Drak si potom sadol ku stolu a chutne si ujedal. Po jedle si trocha zadriemal na rukách svojej ženičky a ona ho musela ískať.

Len čo zdriemol drak, vyšklbla mu ona jedno piero. On sa hneď strhol, na ňu sa osotil, že čo mu spanie nepraje.

„Ach,“ povedá ona, „veď to len pletka! Zadriemla som i sama a snilo sa mi, že tam a tam na mori preváža jedna bosorka a rada by znať, ako by ona aj v búrke mohla dobre prevážať ľudí. A zase, že tam neďaleko dve skaly naveky jedna o druhú búchajú a nikoho prepustiť nechcú a rady by už od toho prestať.“

„Tá bosorka,“ hovoril drak, „nech prvého, kto ku nej príde, utopí; a tie skaly nech prvého, kto pomedzi ne pôjde, rozmliaždia; tak sa im všetkým po vôli stane!“ A s tým zas usnul.

Po chvíľke mu žena zase druhô pero vyšklbla a on zase zle nedobre dudral, že mu spanie ruší.

„Len sa nehnevaj,“ povie mu ona, „veď som zase zadriemala a prisnilo sa mi, že v tom a v tom kráľovstve kráľovi zlatá hruška vyschla a teraz by rád vedieť, ako by sa mu znovu zazelenala; nuž som sa v tom trhla a teba zdurila.“

„Tomu ľahká pomoc,“ prerečie drak, „do koreňa tej hrušky červík sa zajedol, toho treba vyňať, a hrušku novou zemou obsypať“ — a už zase drichnal.

Ona ho len ískala, kým mu nevytrhla i to tretie pero. Tu ale on ešte horšie na ňu sa oboril, že ju hneď zje, ak mu pokoj nedá.

„Jaj, lenže mi odpusť,“ vyhovárala sa ona, „veď ja sama z toho nemôžem, že som dnes taká ospanlivá. Ale ťa už nezobudím, len mi ešte odpovedz na to, čo sa mi teraz prisnilo!“

„No, povedz, čo?“

„Tam a tam, vraj, kráľova dcéra je veľmi chorá a nemôže povedať, čo jej chybí.“

„Ij, čo ma máš unúvať s takými pletkami; veď kráľovej dcére nič nechybí, ale v jej posteli jesto jedovatý had, toho musia zabiť, tak vstane.“ To povedal a pri ostatných slovách už zase driemal. Lež ona ho pošklbla:

„Ešte som,“ povedá, „voľač zabudla.“

„No skoro, čo? A nemrz ma toľko!“

„Prisnilo sa mi, že by to dobre bolo vedieť, ako by mňa dáky človek, ak by sa predsa sem dostal, odtiaľto odviesť mohol, čo by si mu ty neublížil?“

„Hm!“ povedá drak, „to ti vedieť daromnô, lebo to sa tak priam nestane. Ten človek by musel akú takú márnu vec zo mňa mať a tento môj zámok tamto tým prútom tri razy šibnúť, aby sa jeho brány zavreli.“

S tým chcel usnúť, ale už nemohol, preto len mrmlal, že ho toľko nepokojila a poberal sa. Že vraj ešte nikdy toľkej škody jej krajanom nenarobil, ako teraz, keď ho tak rozdurila.

Vietor zahvižďal preč a Janko sa zdvihol z kúta. Nabral i s kráľovou dcérou veľa bohatstva a potravy z tej krajiny na svoj hajov. Zámok prútom pošibali, keď von z neho išli a jeho brány hneď sa tuho zavreli. Tri perá z draka pojal Janko k sebe a tak sa pustili na more. Vietor sa hneď o tom dozvedel, ale chudák nemohol im ublížiť, lebo Janko mal perá z neho pri sebe a zámok mu bol pred nosom zatvorený.

Janko plával s tou paničkou celý boží rok, až raz potom doplavili sa k jej otcovi. Ten mu ju hneď za ženu chcel dať a pol kráľovstva s ňou. Ale Janko mu ju prinavrátil, len si výplatu vzal za pol kráľovstva a ponáhľal sa ďalej.

Prišiel ku kráľovi, ktorému tá dcéra bola nemocná. Tú dal hneď na druhú posteľ preložiť, slamu z postele vybrať, kde ležala, a tu pod slamou jedovatý had! Ako ho zabil, priam kráľovská dcéra zdravá hore vstala. Napytovali mu i túto za ženu. Ale on, ako prv, len si výplacku za pol kráľovstva vzal a odišiel.

Tretí kráľ už počul o ňom chýry, nuž mu vyšiel v ústrety. Uvítali sa a Janko ho prosto viedol pod tú hrušku do záhrady. Tu dal kopať a hľadať, kým toho červíka nenašiel. A keď ho našiel, zabil ho, hrušku dal čerstvou zemou obsypať, a tá hneď sa rozzelenala, kvitla a zlaté hrušky rodila. Janko sa i tu dlho nebavil, ale obohatený ponáhľal sa ku svojej milej.

Ale tu ešte dve ohnivé skaly cestu mu zastali.

„Vrav,“ povedá, „ako sa už raz prestaneme biť a páliť, lebo ináč tu skapeš medzi nami.“

„Ej, veďže ma len prepusťte, tak vám poviem.“

„Povedz najprv, a tak ťa prepustíme.“

Ale Janko ostal pri svojom. Tak tie skaly len zastali trocha a on prešiel pomedzi ne bez úrazu. Keď už ďaleko bol od nich, vtedy im zavolal a utekal:

„Len tak môžete prestať, keď toho, čo najprv pomedzi vás prejde, zabijete.“

Tu skaly s veľkým treskotom jedna o druhú sa zrazili, takže ohnivé iskry naďaleko až k samému Jankovi zasahovali, aby ho spálili. Lebo on bol prvý, ktorý pomedzi ne prešiel; ale ho už nedosiahli.

Došiel k moru, kde bosorka prevážala.

„Ej, Janko, ale si ty dlho tam,“ povie mu táto. „Akúže mi nesieš odpoveď?“

„Veď vám ju poviem, len ma prevezte!“

Tak ho ona previezla. Na druhom brehu vystúpil z lode a utekal, koľko mu nohy stačili, kým do hory nedobehol. Len odtiaľ zavolal bosorke:

„Vtedy ty budeš môcť aj v búrke ľudí prevážať, keď prvšieho, čo s tebou pôjde, vprostred mora utopíš.“

Bosorka sa náramne rozjedovala, zbúrila more a veliké vlny za ním vyhadzovala, takže sa ledva mohol zachytiť, aby ho voda nezalapila a naspäť do mora nezavliekla. Voliako len vybŕdol a potom šťastne sa dostal domov.

Príde ako celkom neznámy na ten hostinec. Hostinský, ako pred tým, lakomý bol ešte, ale už nie tak bohatý; lebo kupci a páni boli sa od neho odtiahli a nazajtra sa mala už rozpredávať jeho majetnosť. Milá Janka hneď poznala, ale nepovedala nič, len ho s veľkou ochotnosťou vysluhovala. Janko zase za všetko dvojnásobne, a to samým zlatom platil. Nášmu hostinskému sa to veľmi páčilo, takže i on veľmi prívetivo sa mal okolo Janka. Z reči do reči pýtal si Janko jeho dcéru za ženu.

„Achže,“ povedá, „taká chudobná za takého bohatého pána. Kto to videl?“ Ale že keď ona pristane, i on privolí.

Lebo sa obával, že ani za toho nepôjde, keď už za mnohých bohatých pánov predtým nechcela ísť. Ale dcéra s radosťou privolila, aj on mu ju oddal. Tu povie Janko:

„Nuž ale, veď ste mi ju dakedy nesľúbili len tak nič po nič dať, iba keď nájdem zlô i dobrô a na znak toho tri perá z draka donesiem.“

Vtedy sa hostinský veľmi preľakol, lebo už aj on poznal Janka, a začal ho veľmi odpytovať.

„No nič to,“ hovoril Janko, „ja som vám splnil, čo ste žiadali; aj vy teraz vaše slovo splníte a budeme na pokoji“ — a tri perá z draka mu oddal.

Hostinský ich vzal do ruky, dovedna tuho zviazal a do povetria vyhodil a povedal:

„Musíme sprobovať, či sú dobré. — Chcem, aby som najkrajšie tri diamanty tu na stole mal.“

A hneď boli tri najkrajšie diamanty na stole.

„No, dobré sú,“ povedá, „ale ja už všetko len tebe s mojou dcérou oddávam.“ Tak mu ich oddal.

Janko už potom len si otcov hľadel pomeriť. Lebo jeho otec od tých čias nechcel ani hľadieť na hostinského, odkedy mu tento syna voľakde odprevadil. Aj sa mu ich podarilo pomeriť; bo na ostatok im povedal:

„Nehnevajte sa, všetko sa dobre stalo; zlô sa už pominulo a dobrô som našiel, i tri perá z draka sú tu!“

^[41] striga

^[42] loď