Kozliatka

Podľa podania Samuela Ormisa z V.Revúcej.

„Poďte, detičky, poďte, budem vám rozprávať poviestku. Anča, Zuzča, Marča, kdeže ste? Posadajte si okolo kozuba. A ty, Andriško, dones dreva, a ty, Janíčko, prilož na oheň, aby lepšie svietilo sa nám. No tak, už je dobre, už počúvajte!“

Tak pozvoláva si matka detičky kolo seba ku kozúbku; potom im rozpráva ďalej:

Bola jedna hôrka a v tej hôrke lúčka, a na tej lúčke domček a v tom domčeku bývala koza a mala kozliatka. Keď im išla mliečka hľadať, prikázala im:

„Deti moje, nepusťteže dnu nikoho, lebo by vás zmárnil.“

A vlk to pod oblokom počúval. Náhle koza odišla, začal pod oblôčkom spievať:

„Kozliatka, kozliatka, pusťte ma tam dnu:

nesiem vám, nesiem vám v cicíčkoch mliečka,

v ústach vodičky, na rožkoch senca.“

„Veru ťa my nepustíme, bo naša mať tenšie hrdlo má,“ ozvali sa kozliatka a nepustili ho.

Bežal vlček ku kováčovi:

„Kováč, kováč, ukuj mi tenké hrdlo!“

A kováč mu ukoval tenké hrdlo.^[313] Vlček bežal ku kozičkám pod oblôčok a začal tenkým hrdlom:

„Kozliatka, kozliatka, pusťte ma ta dnu:

nesiem vám, nesiem vám v cicíčkoch mliečka,

v ústach vodičky, na rožkoch senca.“

„Veru si ty nie naša mať,“ povie najstaršie kozliatko, čo už bolo múdrejšie; „veru my teba dnu nepustíme!“

„Ba veru je to naša mať,“ povedali mladšie kozliatka.

„Ba veru je nie!“ hádalo sa najstaršie.

„Ba veru je hej!“ škriepili sa mladšie.

„No, ale trocha ešte nikoho dnu nepusťme!“ stavalo sa im naproti najstaršie.

„Ba veru my ju hneď pustíme, bo sme my už lačné!“ odstrčili ho odo dverí mladšie.

Len veru aj otvorili.

Tu skočí vlk s pazúrmi a vycerí zuby. Kozliatka kadiaľ jedno, kadiaľ druhé — a vlk za nimi! Pokryli sa mu, ktoré pod lavičku, ktoré pod ohnisko, ktoré do pece, ktoré do sopúška.^[314] Ale ich on vyňuchal a pohltal. Iba najstaršie ešte za prva času vopchalo sa do stupky a vlk ho tam nenašiel.

Príde koza domov a tu nájde dvere otvorené.

„Ach, preboha,“ zavolá, „čože porobilo sa tu?“

Hľadá, bľačí, vyvoláva svoje deti. Až to z tej stupky vystrčí hlavu a pozná svoju mater:

„Mamo, mamo,“ volá, „či ste to vy?“

„Veru som ja, dieťa moje; kdeže ste mi druhé?“

„Jaj, mamo moja, kdeže sú vám tie! Prišiel vlček a tie mu otvorili a ten ich požral; iba mňa v tejto stupke nenašiel.“

A tu koza hybaj ku kováčovi:

„Kováč, kováč, ukuj mi nôž!“

A kováč jej ukoval nôž a ona za vlkom. Nebol ešte ďaleko. Tam si chcel pri studničke zapiť za pečienkou. Buchla ho rohami a nožom rozpárala. Kozliatka vybrala a na tej studničke poumývala, ponapájala. Tak prišli k sebe. Ale by priam pozde bolo bývalo, keby vlk bol stačil napiť sa. A šťastie, že ich nebol pochrúmal, len pohltal celé. Ale tie potom mamičku poslúchali a vlkovi nikdy viac neotvárali.^[315]