Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Drotári a ten špatný 7+

Rozprávka opisuje šesť dratárov, ktorí sa stratili a stretli záhadného čierneho muža. Najmladší dratár ich zachráni múdrosťou a vierou. AI
Morálne ponaučenie AI: Múdrosť a viera pomáhajú prekonať nebezpečenstvo.

Hovorom Bošáckej doliny, na pohraničí Nitrianskej a Trenčianskej, napísal Ľ.V. Rizner. Podľa podania B. Němcovej, ktorá toho špatného menuje škapatným, škapatníkom.

Raz šiesci drataré vracali sa z remesla svojého domom, do Rovného. Nôcili si cestú, hulákali, hulákali, len sa tak šecko ohlasovalo, a ešče aj idúcky tu i tu chvíľami aj zabaštrnkovali a si poskačkávali. Prečo nije? Veď si každý nésel svých horko-ťažko vytučených[74] pár zlatých v kabelce, aby si už ščilej[75] aj trochu po vôli urobil a svých doma opatril, a už ani neboli tak ďaleko od domu.

Prevalovali sa prám cez Javorinu sem od Moravy. Na samučkém samém vrchu spuscila sa na ních taká hustá hmla, že nevidzeli ani len jeden druhého. Pojali sa za ruky a išli predcaj — len tak po pamaci. Ale aj takto iba čo dolu nosom padali, podotúkali a pozarážali sa. Posadali si teda a čakali, dokúl by sa nerozsvetlelo. Keď po duhém čakaní trocha rozbrieždilo sa jim, vidzeli, že zešli z cesty a že poblúdzili. To jim nahnalo strachu, lebo v húščine nenijé len tak ledabolo cestu vynajci. Čo vác ju hľadali, to vác jich vodzilo a mátalo. Hlanní[76] boli už šecci, a v kabelkách ani odrobinky za makové zrnko. Tu rekne jeden z ních, šecek ustatý a namrzený:

„Keby sme len na nejakú chalupu prišli, a čo by v nej hneď aj tí špatní bývali!“

Len čo to z huby vypuscil, zamihotalo sa znenezdajky svetélko pred nimi.

Išli za tým svetélkom, až prišli k osamelému dvoru. Zatrepali na dvercá a ty otvorili sa jím samy od seba. Vejdú do ňutra — a tužibudz! idze jim naprocivaj čierny človek a vyzveduje sa, čo jich takého k nemu dohnalo. Oni prosili si od neho nocľahy a niečo zajesci.

„Oj, dám vám ja nocľah aj dobrú večeru,“ hovorí čierny človek, „len či na to pristanete, že mi uhánnete tri hádky, keré já zahádam vám.“

Tí hneď do toho hotoví.

„Ale,“ praj, „jak neuhánnete, škarede pochodzíte.“

„Ej, ale,“ praj, „aj to by moseli byť za hádky, keré by sme my neuhálli!“

A pobrali sa za gazdom do chalúpky.

Pácí išli, ale ten šescí, najmlačší, kerého ždycky za sprostého mali, neišél. Poznal toho špatného po konském kopyce a vidzel, že veru nenijé dobre. Prežehnal sa svatým krížom a prosil Boha o pomoc a radu, tam pod holým nebom, dze ostal. Keď sa pomodlil, vešél za ostatnými a vepchal sa za pec.

Hoj, a tí tam za stolom jelli, pili, hodovali. Tomuto vysmáli sa, že nescel s ními. Keď ale najelli, napili sa, prišél aj ten špatný medzi ních posedzeť si a začnec’ jím ty hádky predkladať.

„Nuž, hádajteže, chlapci, z čeho je tento stôl?“

Hádali milí chlapci, hádali. Jeden hovorí, že to stôl z lipy; druhý, že z javora; trecí, že z duba; štvrcí, že z hrabu; pácí, že z jaseňa. Ale špatný porád len hlavú krúcil, že tomu veru nenijé tak. Na to ohlásil sa najmlačší drotár spoza pece:

„Z koňskej kože je ten stôl!“

Špatný sa iba ozrel naňho a čelo šmraščil. Tento uhánnúl.

„A z čehož je pôdstolie?“ zahádal jim špatný po druhiej. Drataré hádali, že azdaj ze zeleza, z medi, lebo z mosadze, lebo u jakého tam kovu. Ale ten špatný iba čo vysmál sa jím. Zase ohlásil sa spoza pece najmlačší:

„Z koňských dúčelí[77] je pôdstolie!“

Čerta dziv od zlosci nerozsadzilo. Uhánnul aj to.

„No ale z čehož sú títo pohárky?“ opytoval sa po treciej špatný a zdvihél plný pohár ze stolu. Naši dratáré badali už, koho pred sebú majú, a trásli sa jako osiky. Jeden hádal ze skla, druhý ze striebra, trecí ze zlata, a už ani nevedzeli, čo spomínať. Tu najmlačší zavolal:

„Z koňských kopýt sú ty pohárky — a tys’ ten špatný!“

A môj špatný rozavil[78] hubu, skrivil tvár, zarehotal sa, aj šecko kolom do kola zatráslo sa, a len čo zamrmlal:

„Máte ščascie, tu bych vás bol na kusy rozdrápal!“

Už nebolo po šeckém ani pamaci, iba čo na skapacie[79] smrad ostál.

Keď sa dratáré spamatali, ďakovali svému kamarádovi, že jím živôt zachránil. A len dzivili sa, jak on to šecko tak mohél vedzeť, a hovorili:

„Chlapče, tušíme, to sám lucifer tak pošuškal.“

„Nije tak, bratríčkové,“ hovoril najmlačší; „ale Pánbenko[80] mne to dal na rozum, keď som ho pekne prosil.“

Pred svitom puscili sa na ďalšú cestu a ščasne dostali sa domom. Jakživ ale žánnému vác meno špatného z huby nevyšlo. Mali príučku. Ba od toho času, pokerúc dratár má méno toho špatného vyrieci, hneď odpluje na zem a dodá: „Nech sa prepanne!“ alebo „Bodaj sa prepadél!“

[74] vyrobených, vytlčených

[75] teraz

[76] hladní

[77] hnátových kostí, píšťalí

[78] rozjavil, rozďavil, roztvoril

[79] na skapanie

[80] Pánbožko, Pán Boh

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Hovorom Bošáckej doliny, na pohraničí Nitrianskej a Trenčianskej, napísal Ľ. V. Rizner. Podľa podania B. Němcovej, ktorá toho špatného nazýva škapatným, škapatníkom. Raz šesť dratárov vracalo sa z remesla svojho domov, do Rovného. Nočili si cestu, hulákali, hulákali, len sa tak všetko ozývalo, a ešte aj idúc tu i tam chvíľami aj zabaštrnkovali a poskakovali si. Prečo nie? Veď si každý niesol svojich ťažko-vytlčených pár zlatých v kabelke, aby si už teraz aj trochu po vôli urobil a doma sa postaral, a už ani neboli tak ďaleko od domu. Prechádzali sa prám cez Javorinu sem od Moravy. Na samom vrchu spustila sa na nich taká hustá hmla, že nevideli ani jeden druhého. Pojali sa za ruky a išli predsa len – len tak po pamäti. Ale aj takto len čo dolu nosom padali, podotúkali a pozarážali sa. Posadili si teda a čakali, kým sa nerozsvieti. Keď po dlhom čakaní trocha rozbrieždilo sa im, videli, že zišli z cesty a že poblúdili. To im nahnalo strach, lebo v húštine nie je len tak ľahko cestu nájsť. Čím viac ju hľadali, tým viac ich viedlo a mátalo. Hladní boli už všetci, a v kabelkách ani odrobinky za makové zrno. Tu povie jeden z nich, všetci unavení a namrzení: „Keby sme len na nejakú chalupu prišli, a čo by v nej hneď aj tí špatní bývali!“ Len čo to z úst vypustil, zamihotalo sa znedlho svetielko pred nimi. Išli za tým svetielkom, až prišli k osamelému dvoru. Zatrepali na dvere a tie otvorili sa im samy od seba. Vejdu dnu – a hľa! ide im oproti čierny človek a vyzvedá, čo ich takého k nemu dohnalo. Oni prosili od neho nocľah a niečo na zjedenie. „Oj, dám vám ja nocľah aj dobrú večeru,“ hovorí čierny človek, „len či na to pristanete, že mi uhánnete tri hádky, ktoré ja zahádzam vám.“ Tí hneď do toho ochotní. „Ale,“ hovorí, „ak neuhánnete, škaredo dopadnete.“ „Ej, ale,“ hovorí, „aj to by museli byť hádky, ktoré by sme my neuháli!“ A vybrali sa za gazdom do chalúpky. Páčili išli, ale ten šesť, najmladší, ktorého vždy za sprostého mali, nešiel. Poznal toho špatného podľa konského kopyta a videl, že veru nie je dobre. Prežehnal sa svätým krížom a prosil Boha o pomoc a radu, tam pod holým nebom, kde zostal. Keď sa pomodlil, vyšiel za ostatnými a vopchal sa za pec. Hoj, a tí tam za stolom jedli, pili, hodovali. Tomuto sa vysmiali, že nesedel s nimi. Keď však najedli, napili sa, prišiel aj ten špatný medzi nich posedieť si a začal im tie hádky predkladať. „Nuž, hádajte, chlapci, z čoho je tento stôl?“ Hádali milí chlapci, hádali. Jeden hovorí, že stôl je z lipy; druhý, že z javora; tretí, že z duba; štvrtý, že z hrabu; piaty, že z jaseňa. Ale špatný stále len krútil hlavou, že tomu veru nie je tak. Na to ozval sa najmladší drôtár spoza pece: „Z konskej kože je ten stôl!“ Špatný sa len pozrel na neho a čelo zamračil. Tento uhádol. „A z čoho je pôstolie?“ zahádal im špatný po druhý raz. Dratárov hádali, že asi zo železa, z medi, lebo z mosadze, lebo z nejakého kovu. Ale ten špatný sa im len vysmial. Znova sa ozval spoza pece najmladší: „Z konských dúčelí je pôstolie!“ Čerta div od zlosti neroztrhlo. Uhádol aj to. „No ale z čoho sú tieto poháriky?“ opýtal sa po tretí raz špatný a zdvihol plný pohár zo stola. Naši dratárovia už vedeli, koho majú pred sebou, a triasli sa ako osiky. Jeden hádal zo skla, druhý zo striebra, tretí zo zlata, a už ani nevedeli, čo hovoriť. Tu najmladší zavolal: „Z konských kopýt sú tie poháriky – a ty si ten špatný!“ A môj špatný rozjavil ústa, skrivil tvár, zarehotil sa, aj všetko okolo sa zatriaslo, a len čo zamrmlal: „Máte šťastie, tu by som vás bol na kusy roztrhal!“ Už nebolo po všetkom ani stopy, iba čo na skapanie smrad zostal. Keď sa dratárovia spamätali, ďakovali svojmu kamarátovi, že im život zachránil. A len divili sa, ako on to všetko tak mohol vedieť, a hovorili: „Chlapče, tušíme, to sám lucifer tak pošuškal.“ „Nie je tak, bratríčkovia,“ hovoril najmladší; „ale Pánboh mi to dal na rozum, keď som ho pekne prosil.“ Pred svitaním vybrali sa na ďalšiu cestu a šťastne dostali sa domov. Nikdy však žiadnemu viac meno špatného z úst nevyšlo. Mali príučku. Ba od toho času, pokiaľ drôtár má meno toho špatného vysloviť, hneď odpláva na zem a dodá: „Nech sa prepadne!“ alebo „Bodaj by sa prepadol!“

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 30

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/30

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová