Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Bača a šarkan 7+

Rozprávka opisuje osudy baču, ktorý objaví tajnú jaskyňu hadov a zažije nebezpečné dobrodružstvo. Príbeh obsahuje prvky čarov a stret s nadprirodzenými bytosťami. Napriek ťažkostiam sa snaží vrátiť domov. AI
Morálne ponaučenie AI: Čestnosť a odvaha sú dôležité pri prekonávaní ťažkostí.

Rozprávali B.Němcovej Janko a Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčianskej.

Bol jeden bača; a keď bol bačom, musel bývať aj vysoko na horách na salaši. Keď odvaril, syr i žinčicu do komory odpratal a zamkol, prepustil tak niekedy kolibu dajednému z ovčiarov varovať a sám si ešte zašiel za ovcami zapískať na píšťalke, podívať sa okolo po horách a dolách, i po tom širokom belastom nebi.

Raz — bolo to v jeseni, keď idú hady do zeme spať — zastal si milý bača pri jedli, podoprel sa na vatráľ a zahľadel sa pred seba, dolu do hustej hory. Tu div dobre že nepodlomili sa mu kolená! Sila hadov hrnula sa zo všetkých strán a priliezali všetci ku zápoli, milému bačovi zrovna pred oči. Keď k zápoli doliezli, vzal každý had na jazyk akúsi zelinku, čo tam rástla, dotkol sa zelinkou skaly, — a tá otvorila sa mu sama od seba. Hady, jeden po druhom, mizli v tej skale, len akoby boli prepadli sa.

Bača hútal, hútal, čo by to bolo, až i sám rozhútal sa na voľač. Prikázal psu Dunajovi, aby ovce zavracal, a sám poď k zápoli.

„Musím ja,“ rečie si, „vyskúsiť, čo to za zelinka a kde to tí hadovia lezú.“

Zelinka bola ako zelinka — neznal aká; keď ju ale odtrhol a dotkol sa ňou skaly, skala otvorila sa i jemu. Vošiel dnu — a tu jaskyňa priestranná, jej steny len tak ligotali sa od zlata a striebra, ako čo by to bolo hviezdami posiato. Naprostred jaskyne stál zlatý stôl, na stole ležal pokrútený velikánsky starý had; ostatní hadovia takže ležali okolo stola a po jaskyni. Spali už všetci, ani nehnuli sa, keď bača vnišiel.

Bačovi páčila sa jaskyňa, nuž poobzeral si ju zo všetkých strán. Potom ale pomyslel si aj na ovce a na salaš.

„Eh,“ rečie, „videl som, čo som chcel, idem naspäť.“

Bolo mu ľahko riecť „idem“, ale ako von? Zápoľa zavrela sa i za ním, ako i za hadmi, a on veru nevedel, čo robiť, aby otvorila sa mu. Milý vtáčik v klepci probúval i tak i tak, ale skala bola neústupná.

„Nuž čože? Keď nemôžem von, budem i ja spať,“ rozmyslel sa konečne, ukrútil sa do širice, ktorú na šťastie sebou vzal, ľahol si a usnul.

Nezdalo sa mu, že by dlho bol spal, keď ho tu akýsi šust a šumot prebudil. Strhol sa, ký čert mu to po kolibe šuští, lebo nazdal sa, že si spí v kolibe na salaši. Ale keď oči pretrel, zasvitlo mu, kde je. Zaligotali sa mu steny jaskyne a naprostriedku zlatý stôl. Starý had ležal ešte vždy na ňom pokrútený, ale ostatné hady dvíhali hlavy, lízali zlatý stôl a tu i tu zasipeli: „Či už čas?“ Starý had, ten počúva ich sipenie, až i sám zdvihne pomaly hlavu a povie: „Už čas!“

Ako to vypovedal, natiahol sa od hlavy do chvosta ako prút, zliezol zo stola na zem a pobral sa von. Všetky hady liezli za ním. Bača tiež roztiahol sa, ako bol dlhý, stačil si pár ráz ešte aj zívnuť, a tak pobral sa za hadmi, mysliac sebe: „Kadiaľ ony pôjdu, pôjdem i ja.“ Ľahko riecť „pôjdem i ja“ — len ako ? Starý had dotkol sa skaly, tá otvorila sa a hady vyliezli von. Za posledným chcel aj bača, ale zápoľa zavalila sa pred ním, len mu tak v očiach mrklo. A starý had zvonku hvízdajúcim hlasom zasyčal:

„Eh, človiečku, musíš ostať tu!“

„Eh, čo by som tu robil?“ ozve sa bača. „Gazdovstvo tu nemáte, robotu mi nedáte a spať naveky nebudem. Pusťte ma von, mám ovce na salaši a doma zlú ženu: bude ma hrešiť, keby včas neprihnal.“

„Ty skorej odtiaľ nevyjdeš, dokiaľ nezložíš trojnásobnú prísahu, že nebudeš vravieť, kde si bol a ako si sa dostal k nám,“ zahvízdol had.

Čo mal bača robiť? Vďačne zabožil sa im do tretice, nie, že nepovie, len aby ho pustili von.

„Ak nebudeš prísahu držať, veru povodí sa ti zle-nedobre!“ zahrozil sa had bačovi, keď ho von vypúšťal.

Ale tu ešte len vtedy, keď na biely svet vystúpil, začali sa pod bačom kolená podlamovať. Preľakol sa toho, čo tu videl. Veď ti tu, namiesto jesene, už rozvité bučky a stráne okopnelé zelenajú sa jarnou pašou!

„Beda mne!“ zalomil rukami, „ja človiečik-sprostáčik, čo som to urobil! Veď som ja zimu prespal vo skale! Jaj, ovce moje, kde vás nájdem! Jajže, žena moja, čo tá na to povie — tá mňa tu umučí!“

Tak bedákajúc, pobral sa v tú stranu, kde jeho koliba stála. Pri kolibe zazrel ženu, že tam voľač upratuje. Bojac sa, že hneď nanosí sa mu do vlasov, schoval sa za košiar. Ako tam čupí, vidí ti raz, že tu odvoľakiaľsi prikvitol akýsi pekný človek a dopytoval sa jej, kde má muža. Bačová pustila sa do plaču a rozprávala tomu pánovi, že jej muž ešte hen v jeseni odišiel za ovcami a viac nevrátil sa. Pes Dunaj že ovce podvečer priviedol, ale o bačovi niet viac ani chýru, ani slychu.

„Iste toho vlci zožrali, alebo bosorky na kusy po hore rozvláčili,“ nariekala bačová.

„Ej, neplač, žena moja,“ ozval sa na to bača spoza košiara, „veď som ti ja tu! Nezožrali ma vlci, ani ma bosorky po hore nerozvláčili; len som sa bol tu, hľa, pod lesice uložil, zaspal som a prespal som zimu v košiari.“

Ej, ale si to milý bača zle poradil! Ako bačová slová jeho začula, nechala plač byť plačom a pustila sa nemilobohu do hrešenia, až hora ozývala sa:

„Bodaj ti sto hromovitých bohov do duše udrelo, ty pochábeľ, ty pľuhák! Si ty statočný chlap? Aký si ty bača? Poručí ovce do vôle božej a sám ľahne pod košiar a spí ako had v zime! Či to kto slýchal?“

Bača si pomyslel v sebe: „Tá to už len uhádla!“ Ale mlčal ako peň, lebo pravdu povedať nesmel. Ten pekný človek povedal jeho žene, aby len utíšila sa, že to nebude tak, ako muž povedá, že ten musel kdesi inde zimovať; ale že im to ešte na dobré vypáli, keď len muž pravdu povie, kde bol. Hja, ale bačová začala rozhadzovať sa ešte len teraz, aby muž dúškom vyjavil, kade túlal sa, kde u kadejakých zimoval. Ktovie, čo by z toho porobilo sa, keby ten pekný pán nebol bačovej voľač do hrsti šuchol a nahovoril ju, aby už len ticho bola a šla radšej domov do dediny, že je už aj tak nepotrebná na salaši, keď je sám bača tu a zariadi si všetko.

Keď bačová odišla, vzal pekný pán na seba svoju opravdivú podobu a tu videl bača pred sebou černokňažníka z hôr. Poznal ho hneď, pretože černokňažník má v čele tretie oko. Černokňažník je človek veľmi mocný, sám premení sa na akúkoľvek podobu, a kto by chcel sprotiviť sa mu, toho urobí hneď trebárs i baranom alebo capom. Nie div, že preľakol sa i bača náramne, mal pred ním ešte väčší strach ako pred ženou.

A černokňažník vzal si naozaj baču na mušku, a len aby hneď a naraz vravel, kde bol, čo videl. Bača zanemel, zarazil sa; mohol ho kresať ako drevo, nebol by údom pohol, bál sa starého hada, bál sa ešte zrušiť prísahu; nuž mlčal. Keď ale černokňažník po druhý, po tretí raz, a už hrozným hlasom, pýtal sa, kde bol a čo videl, ba keď postava černokňažníkova rástla pred ním ako zo zeme, tu zapomnel bača na hada i na prísahu. Priznal sa, kde bol, ako dostal sa do skaly a čo tam skúsil.

„No, dobre,“ riekol černokňažník, „teda poď so mnou; ukážeš mi tú skalu i tú zelinku.“

Bača musel stúpať.

Keď prišli pod zápoľu, odtrhol bača zelinku, položil na skalu a skala otvorila sa. Černokňažník ale nešiel dnu, ani baču nepustil; len vytiahol akúsi knihu a začal z nej čítať, a čítal len a čítal. Bača triasol sa na celom tele ako prút.

Zrazu zatriasla sa zem; zo skaly ozývalo sa syčanie, hvízdanie a von vyliezol ukrutný šarkan, na ktorého bol premenil sa starý had. Z tlamy mu šľahal plameň, hlava bola hrozitánska, chvostom ťal napravo i naľavo a ktorý strom zasiahol, ten prerazil.

„Hoď mu tú ohlávku na hrdlo!“ kázal černokňažník, podávajúc bačovi akési opraty, pritom ale oči z knihy nespúšťal. Bača vzal ohlávku, ale bál sa, čo len pristúpiť k šarkanovi. Iba keď mu to černokňažník po druhé i po tretie rozkázal, vôľ-nevôľ, poslúchol. Jaj, ale beda bačovi! Ako mu už ohlávku na šiju [68] hodiť chcel, šarkan zvrtol sa len raz, a bača ani nezbadal sa, ako sedel šarkanovi na chrbte, a ten zdvihol sa s ním ponad hory, ponad doly. V tom okamžení urobila sa číra tma, len plameň, čo šarkanovi z tlamy a z očú vyšľahoval, svietil im na cestu. Zem otriasala sa, kamenie sypalo sa z vrchov dolu. Strašne šibal šarkan chvostom na všetky boky; ktorý buček, ktorú jedlinu zasiahol, zlomil ako prútik a vody toľko hrčalo z neho na zem, že tiekla po stranách vrchov dolu ako Váh. Strach na dač takého len pomyslieť. Bača nebol už ani živý, ani mŕtvy; len troška marilo sa mu, že je ešte pri živote.

Pomaly, pozvoľna utichoval predsa hnev šarkanov, neoháňal viac chvostom, prestal vodu púšťať, z tlamy nešľahal mu oheň. Bačovi hneď odľahlo na srdci, vydýchol si a čakal už len na to, kedy započne šarkan spúšťať sa dolu. Ale šarkanovi na tom dosť nebolo; zaumienil si ešte len teraz milého človiečika strestať. Pomaly, pomalunky zdvíhal sa s ním od zeme do hora, vždy vyššie a vyššie, až zdali sa bačovi vysokánske vrchy a hole kremä ako mravenčie kôpky, a ešte vyššie vyzdvihoval sa šarkan, až bača nevidel nič viac, len slnce, hviezdy a mraky. Tu zastal s ním šarkan v povetrí visieť.

„Jaj, Bože, čože si počnem, tu visím v povetrí; ak skočím dolu, nezostanú zo mňa ani franforce[69] a do neba vyletieť nemôžem!“ bedákal bača a plakal ako decko.

Šarkan ani neuchnul.

„Šarkane, veľkomožný pane šarkane, zmilujte sa!“ prosil, že by kameň bol pohnul sa na jeho prosby. „Oj, zleťteže, zleťte dolu, prisámbohu, vás do svojej smrti nepohnevám.“

Šarkan iba čo fučal a fŕkal, ale neriekol ani be ani ce, ani nehnul sa.

Tu zrazu donáša sa k ušiam bačovým hlas škovránka. Zaradoval sa bača. A milý škovránok priletoval k nemu vždy bližšie a bližšie; keď už nad ním zatrepotal krídelencami, prosil sa mu bača:

„Škovránku, vtáčku Bohu milý, prosím ťa, doleťže ty k Otcu nebeskému a vypovedz mu moju biedu! Povedz mu, že ho pozdravujem nastokrát, že volám o božiu pomoc!“

Škovránok zaletel k Otcu nebeskému a rozpovedal tam, ako volá bača o božie zmilovanie. I zmiloval sa Otec nebeský nad úbohým bačom, napísal čosi zlatým písmom na blánku brezového listu, dal lístok škovránkovi do zobáčka a prikázal mu, aby ho spustil šarkanovi na hlavu.

Letel škovránok povetrnými výšavami a zletel nad šarkanovu hlavu, pustil na ňu brezový, zlatým písmom popísaný lístok. V tom okamžení spustil sa šarkan s bačom potichučky na zem.

Keď opamätal sa bača, videl, že stojí pri svojej kolibe na salaši, videl, že Dunaj — ako čo by nič nebolo stalo sa — zavracia ovce dnu do košiara k dojeniu; videl na vŕbe zvonec — rozprávce koniec!

[68] na krk

[69] praporce

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Rozprávali B. Němcovej Janko a Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčianskej. Bol jeden bača; a keď bol bačom, musel bývať aj vysoko na horách na salaši. Keď odvaril, syr i žinčicu do komory odpratal a zamkol, prepustil tak niekedy kolibu jednému z ovčiarov varovať a sám si ešte zašiel za ovcami zapískať na píšťalke, pozrieť sa okolo po horách a dolinách, i po tom širokom belasom nebi. Raz — bolo to na jeseň, keď hady idú do zeme spať — zastal si milý bača pri jedle, podoprel sa na vatráľ a zahľadel sa pred seba, dolu do hustej hory. Tu div dobre, že sa mu nepodlomili kolená! Sila hadov hrnula sa zo všetkých strán a priliezali všetci ku zápoli, milému bačovi priamo pred oči. Keď k zápoli doliezli, vzal každý had na jazyk akúsi bylinku, čo tam rástla, dotkol sa ňou skaly — a tá sa mu otvorila sama od seba. Hady, jeden po druhom, mizli v tej skale, akoby sa prepadli. Bača rozmýšľal, rozmýšľal, čo by to mohlo byť, až i sám rozhovoril sa nahlas. Prikázal psu Dunajovi, aby ovce zavracal, a sám sa vybral k zápoli. „Musím ja,“ povedal si, „vyskúšať, čo je to za bylinku a kde tí hady lezú.“ Bylinka bola ako bylinka — nevedel, aká; keď ju ale odtrhol a dotkol sa ňou skaly, skala sa otvorila aj jemu. Vošiel dnu — a tu jaskyňa priestranná, jej steny len tak ligotali sa od zlata a striebra, akoby boli posiate hviezdami. Napravo uprostred jaskyne stál zlatý stôl, na stole ležal pokrútený veľký starý had; ostatní hady tak ležali okolo stola a po jaskyni. Spali už všetci, ani sa nepohli, keď bača vošiel. Bačovi sa jaskyňa páčila, tak si ju obzrel zo všetkých strán. Potom však pomyslel aj na ovce a na salaš. „Eh,“ povedal, „videl som, čo som chcel, idem naspäť.“ Bolo mu ľahko povedať „idem“, ale ako von? Zápoľa sa zavrela aj za ním, ako aj za hadmi, a on veru nevedel, čo robiť, aby sa otvorila. Milý vtáčik v klietke skúšal to aj ono, ale skala bola neústupná. „Nuž čože? Keď nemôžem von, budem aj ja spať,“ rozmyslel si nakoniec, zabalil sa do plachty, ktorú na šťastie so sebou vzal, ľahol si a usnul. Nezdalo sa mu, že by dlho spal, keď ho tu akýsi šuchot a šum prebudil. Strhol sa, čo to mu to po kolibe šuští, lebo sa mu zdalo, že spí v kolibe na salaši. Ale keď si pretrel oči, uvedomil si, kde je. Zaligotali sa mu steny jaskyne a uprostred zlatý stôl. Starý had ležal stále na ňom pokrútený, ale ostatné hady dvíhali hlavy, lízali zlatý stôl a tu i tam zasipeli: „Či už čas?“ Starý had, keď počul ich šumenie, pomaly zdvihol hlavu a povedal: „Už čas!“ Keď to povedal, natiahol sa od hlavy po chvost ako prút, zliezol zo stola na zem a pobral sa von. Všetky hady liezli za ním. Bača tiež roztiahol sa, ako bol dlhý, stačil si ešte párkrát zívať a tak sa vydal za hadmi, myslieť si: „Kadiaľ ony pôjdu, pôjdem aj ja.“ Ľahko povedať „pôjdem aj ja“ — len ako? Starý had sa dotkol skaly, tá sa otvorila a hady vyliezli von. Za posledným chcel ísť aj bača, ale zápoľa sa zavalila pred ním, len mu tak v očiach zablesklo. A starý had zvonku hvízdajúcim hlasom zasyčal: „Eh, človiečik, musíš tu zostať!“ „Eh, čo by som tu robil?“ ozval sa bača. „Gazdovstvo tu nemáte, robotu mi nedáte a spať naveky nebudem. Pusťte ma von, mám ovce na salaši a doma zlú ženu: bude ma hrešiť, keby som včas neprihnal.“ „Ty skôr odtiaľ nevyjdeš, kým nezložíš trojnásobnú prísahu, že nebudeš hovoriť, kde si bol a ako si sa dostal k nám,“ zahvízdal had. Čo mal bača robiť? Vďačne sa im zaviazal, nie že by nepovedal, len aby ho pustili von. „Ak prísahu nedodržíš, veru sa ti bude dariť zle!“ vyhrážal sa had bačovi, keď ho púšťal von. Ale tu ešte len vtedy, keď vyšiel na biely svet, začali sa mu podlamovať kolená. Preľakol sa toho, čo videl. Veď tu namiesto jesene už rozkvitnuté buky a stráne pokosené zeleneli jarnou trávou! „Beda mne!“ zalomil rukami, „ja človek-sprostáčik, čo som to urobil! Veď som zimu prespal vo skale! Jaj, ovce moje, kde vás nájdem! Jaj, žena moja, čo na to povie — tá ma tu umučí!“ Tak bedákajúc sa pobral tým smerom, kde stála jeho koliba. Pri kolibe zazrel ženu, že tam upratuje. Bojácny, že mu hneď zosype do vlasov, schoval sa za košiar. Ako tam čupí, vidí, že odniekiaľ prišiel nejaký pekný človek a pýtal sa jej, kde má muža. Bačová sa rozplakala a rozprávala tomu pánovi, že jej muž ešte na jeseň odišiel za ovcami a viac sa nevrátil. Pes Dunaj priviedol ovce podvečer, ale o bačovi niet ani chýru, ani sluchu. „Iste ho vlci zožrali, alebo bosorky po hore rozvláčili na kusy,“ nariekala bačová. „Ej, neplač, žena moja,“ ozval sa bača spoza košiara, „veď som tu! Nezožrali ma vlci, ani ma bosorky po hore nerozvláčili; len som sa tu, hľa, pod lesice uložil, zaspal som a prespal som zimu v košiari.“ Ej, ale milý bača si to zle poradil! Ako bačová jeho slová začula, nechala plač byť a pustila sa nemilosrdne do hrešenia, až sa ozývalo do hôr: „Bodaj ti sto hromových bleskov do duše udrie, ty pochabý, ty pľuhák! Si ty statočný chlap? Aký si ty bača? Poručíš ovce do vôle božej a sám ľahneš pod košiar a spíš ako had v zime! Či to kto počul?“ Bača si pomyslel: „Tá to už len uhádla!“ Ale mlčal ako peň, lebo pravdu povedať nesmel. Ten pekný človek povedal jeho žene, aby sa utíšila, že to nebude tak, ako muž hovorí, že ten musel kdesi inde zimovať; ale že im to ešte dobre dopadne, keď muž pravdu povie, kde bol. Hľa, ale bačová sa ešte viac rozhnevala, aby muž vyzradil, kde sa túlal, kde a u koho zimoval. Ktovie, čo by z toho vzniklo, keby ten pekný pán nebol bačovej do ruky šuchol a nepresvedčil ju, aby už bola ticho a radšej šla domov do dediny, že je už nepotrebná na salaši, keď je bača sám a zariadi si všetko. Keď bačová odišla, pekný pán zobral na seba svoju pravú podobu a bača pred sebou uvidel černokňažníka z hôr. Poznal ho hneď, pretože černokňažník má na čele tretie oko. Černokňažník je veľmi mocný človek, sám sa premení na akúkoľvek podobu, a kto by sa mu chcel postaviť, toho hneď premení trebárs na barana alebo capa. Niet divu, že sa bača veľmi preľakol, mal pred ním ešte väčší strach ako pred ženou. A černokňažník si naozaj zobral baču na mušku a hneď a naraz chcel vedieť, kde bol, čo videl. Bača zostal nemý, zarazil sa; mohol ho biť ako drevo, nepohol by sa, bál sa starého hada, bál sa porušiť prísahu; tak mlčal. Keď sa však černokňažník pýtal druhý, tretí raz, a už hrozným hlasom, kde bol a čo videl, a keď jeho postava rástla pred ním ako zo zeme, bača zabudol na hada i na prísahu. Priznal sa, kde bol, ako sa dostal do skaly a čo tam skúšal. „No dobre,“ povedal černokňažník, „tak poď so mnou; ukážeš mi tú skalu i tú bylinku.“ Bača musel ísť. Keď prišli k zápoli, bača odtrhol bylinku, položil ju na skalu a skala sa otvorila. Černokňažník však nešiel dnu, ani baču nepustil; len vytiahol akúsi knihu a začal z nej čítať, a čítal stále. Bača sa triasol na celom tele ako prút. Zrazu sa zatriasla zem; zo skaly sa ozývalo syčanie, hvízdanie a von vyliezol strašný šarkan, na ktorého sa premenil starý had. Z tlamy mu šľahal plameň, hlava bola hrozivá, chvostom ťal napravo i naľavo a ktorý strom zasiahlo, ten prerazilo. „Hoď mu tú ohlávku na hrdlo!“ prikázal černokňažník, podávajúc bačovi opraty, pritom však oči z knihy nespúšťal. Bača vzal ohlávku, ale bál sa k šarkanovi pristúpiť. Iba keď mu to černokňažník druhý a tretí raz rozkázal, vôľ-nevoľ poslúchol. Jaj, ale bieda bačovi! Keď mu už chcel ohlávku na krk hodiť, šarkan sa len raz zvrtol a bača ani nezbadal, ako sedel na šarkanovi, a ten sa zdvihol s ním ponad hory, ponad doliny. V tom okamihu nastala číra tma, len plameň, ktorý šarkanovi z tlamy a očí vyšľahoval, svietil im na cestu. Zem sa triasla, kamene sa sypali z vrchov dolu. Strašne šibal šarkan chvostom na všetky strany; ktorý buk, ktorú jedlinu zasiahlo, zlomil ako prútik a vody toľko tieklo zo stromov na zem, že tiekla po stranách vrchov dolu ako Váh. Strach na takú vec len pomyslieť. Bača nebol už ani živý, ani mŕtvy; len trochu sa mu zdalo, že je ešte pri živote. Pomaly, pozvoľna utíchal hnev šarkana, neoháňal viac chvostom, prestal púšťať vodu, z tlamy mu nešľahal oheň. Bačovi hneď odľahlo na srdci, vydýchol si a čakal už len na to, kedy sa šarkan začne spúšťať dolu. Ale šarkanovi to nestačilo; rozhodol sa ešte teraz milého človeka potrestať. Pomaly, pomalinky sa zdvíhal s ním od zeme dohora, stále vyššie a vyššie, až sa bačovi zdali vysokánske vrchy a holé kameňolomy ako mravenčie kôpky, a ešte vyššie ho zdvíhal šarkan, až bača nevidel nič viac, len slnko, hviezdy a mraky. Tu zastal so šarkanom visieť v povetrí. „Jaj, Bože, čo si počnem, tu visím v povetrí; ak skočím dolu, nezostanú zo mňa ani praporce a do neba vyletieť nemôžem!“ bedákal bača a plakal ako dieťa. Šarkan ani neuchnul. „Šarkane, veľkomocný pane šarkane, zmiluj sa!“ prosil, že by kameň pohnul sa na jeho prosby. „Oj, zleť dolu, prisámbohu, ťa do svojej smrti nepohnevám.“ Šarkan iba fučal a fŕkal, ale nič nepovedal ani sa nepohol. Tu zrazu doniesol sa k bačovým ušiam hlas škovránka. Bača sa zaradoval. A milý škovránok priletoval k nemu stále bližšie a bližšie; keď už nad ním zatrepotal krídlami, prosil ho bača: „Škovránku, vtáčku Boha milý, prosím ťa, doleť k Otcovi nebeskému a povedz mu moju biedu! Povedz mu, že ho pozdravujem nastokrát, že volám o božiu pomoc!“ Škovránok zaletel k Otcovi nebeskému a rozpovedal mu, ako bača volá o božie zmilovanie. Otec nebeský sa zmiloval nad úbohým bačom, napísal niečo zlatým písmom na blánku brezového listu, dal lístok škovránkovi do zobáka a prikázal mu, aby ho spustil šarkanovi na hlavu. Letel škovránok povetrnými výšinami a zletel nad šarkanovu hlavu, pustil na ňu brezový, zlatým písmom popísaný lístok. V tom okamihu sa šarkan s bačom potichu spustil na zem. Keď sa bača spamätal, videl, že stojí pri svojej kolibe na salaši, videl, že Dunaj — ako keby sa nič nestalo — zavracia ovce do košiara k dojeniu; videl na vŕbe zvonec — rozprávka skončila!

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 23

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/23

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová