Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Klinko a Kompit kráľ 7+

Rozprávka sleduje mladého remeselníka Klinka, ktorý preukazuje prefíkanosť a odvahu. Bojuje s kráľovskými skúškami a čertmi, aby zachránil princeznú z pekla. AI
Morálne ponaučenie AI: Prefíkanosť a odvaha vedú k spravodlivému odmeneniu.

Podali:Bojoslav Martin Škultéty, Martin Šebek, Ján Banšel v štiavnických zábavníkoch; Pavol Dobšinský.

V Kompit kráľovej krajine bola jedna dedina a v tej dedine býval otec a mal troch synov, z ktorých nemohlo nič byť.

Vyviedol ich raz do hory, aby ich skúsil, z ktorého by predsa čo vystalo. Ako tak chodia po tej hore, zazrie najstarší krivého hraba a zavolá:

„Ej, otec, čiže by tento hrab súci bol na bahry!“

„No dobre,“ povie otec, „z teba bude kolesár.“

Stredný syn zazrie o chvíľku javor a zavolá:

„Ej, otec, čiže by to boli za korytá z tohto javora!“

„No dobre,“ povie otec, „z teba bude korytár.“

Napokon zazrel aj najmladší mladú plánku jablone a zavolal:

„Ej, otec, páčte len na tú plánku, ja si ju vysekám, budeže to za posekanec[62]!“

„Len na čo by ti bol posekanec[63]?“ vraví otec. „Vari len nepustíš sa s ním po zboji?“

„A trebárs aj po zboji!“ riekol syn a hneď aj si vysekal ten posekanec.[64]

Otec tých dvoch dal hneď na tie remeslá. Na druhú jar i tento najmladší odťal z plánky svoj posekanec, obielil a opálil ho — a šiel tiež po svojom remesle. Po akých tam chodníčkoch chodil, po takých chodil, dosť na tom, že v podjeseň už zase prikvitol milý Klinko — lebo ho tak volali — do domu, že on už aj naďalej ta vyžije zo svojho remesla.

Začul o tom voľač aj Kompit kráľ, akému to remeslu vyučil sa náš Klinko. Dal ho zavolať pred seba a tento aj smelo postavil sa pred neho.

„Ty Klinko,“ hovorí mu, „či je to pravda, že ty dal si sa po zboji?“

„A už to si zas vyprosím za slovo,“ odpovedal Klinko. „Po zboji nedal som sa ešte, ale vyučil som sa aj tomu remeslu.“

„Hm, hm,“ pokrútil kráľ hlavou, „a či rozumieš sa do svojho remesla?“

„Ako by som sa nerozumel? Skúste, ak chcete.“

„No veď aj to som si umienil, že ťa skúsim. A preto, hľaďže, dnes moji rataji orú pod ozimné na štyroch voloch; ak im dva predné voly ukradneš a žiadnemu neublížiš, nuž sú tvoje; ak ale nie, posadím ťa ako zbojníka, keď raz priznal si sa k tomu remeslu, do chládku a potom nahľadíš sa, kedy na božie svetlo vykukneš.“

Dobre; stávka stála.

Nachytal si Klinko čiernych kurčiat po dedine a ukryl sa milým ratajom vedľa role do chrasti. Ako dôjdu s brázdou k úkrytu, vypustí pred nich tie kurence.

„Aha, mladé drozdy! Aha, mladé drozdy!“ volali rataji a pustili sa kurence po chrasti chytať.

Klinko zatiaľ vyšiel z krúhu[65], dvom predným volom odrezal chvosty a zadným vopchal do pyskov; odpäl okyptené a nezastavil sa s nimi iba doma v chlieve. Ratajom klepli ústa naprázdno, bo kurence rozutekali sa a pokryli sa im po chrasti. Ale ešte len keď vrátili sa k záprahu, dobre od divu neskapali. Veď ti tu zadným volom iba chvosty predných z pyskov trčali! Hneď bežali ako bez duše k pánovi, že to raz inak byť nemôže, iba že tie zadné voly ta zjedli predný záprah, že keď za chvíľku dobehli, už iba chvosty z neho v pyskoch omáľali.

„Veru zjedli vám váš rozum, ak ste si ho prv dakde neprepili,“ rečie kráľ. „Či som vám neodkázal, že Klinko príde predné voly ukrasť a vy predsa dali ste sa mu takto ošvábiť?! — No ale už je pozde o tom i reči tratiť,“ dokladal, keď rozmyslel sa. „Veď ho my na druhý raz spopáckame, keď raz pustil sa do toho!“

Voly boli Klinkove, ale čože? Kráľ ho znovu dal zavolať pred seba.

„Ty Klinko,“ rečie „to nebol žiaden kunšt s tými volmi, ale ak mi do rána neodvláčiš všetko zbožie z toku, čo tam majú moji mlackovia na hŕbe vymlátené, nuž jednako len ta dostaneš sa, kde je pre takých vtáčikov, ako si ty, najlepšie miesto.“

Klinko podvolil sa znovu a kráľ prihrozil zatým mlackom svojim, aby žeby celú noc nespali a Klinka cepami dobili, ak by ukázal sa.

Mlatci nespali; dobre si oči nevyježili, tak striehli na všetky strany. Raz prikráda sa im voľač, všetkým činom ako Klinko, zboku do kúta na tok a prosto ku hŕbe. Hej, nelenili tí! Pochytili cepy a cupilupy! cupilupy! kadiaľ zachytili po hlave, po nohách, po drieku; dunelo to ani na dáke bamble[66] . No, nehlo to viac ani nohou ani rukou. Keď mu už tak odzvonili, ľahli si a spali do bieleho rána ako bezpeční. Ráno hŕba zbožia fuč! Či ju zmok odvláčil, či ju do povetria uchytilo? A to šibal Klinko bol doma tie voly na výsoľ zabil a iba bamble z nich poukrúcal do povriesel na podobu chlapa a v svojich šatách im podstrčil. Presvedčili sa i sami, na čo to mlátili a tam to ani povedať netreba, že kým spali, Klinko hvízdajúci vo vreciach odvláčil celú hŕbu zbožia. Mal už k mäsu aj na chleba!

Ale kráľ Kompit pomyslel si aj teraz:

„Počkaj, šelma, nepríde ti tak ľahko! Musím ťa privábiť do domu.“ Dal Klinka zavolať a povedal mu:

„Alebo ti pôjde už teraz o kožu, alebo si vykradneš všetku moju slaninu. Pozri, tu údi sa v kochu!“

Klinko si to naozaj obzrel a odišiel. Kráľ ale postavil hneď zvečera stráž pod koch a prikázal, aby si nabili na ostro a strieľali, ak by najmenšie v kochu šustlo.

Milí ostrostrelci naozaj striehli a raz aj počujú, že šústa sa voľač dolu kochom a urobí „jaj!“ Traja hneď vystrelili hore kochom a to len vyfúklo, akoby para z neho vyletela a zmlelo sa dolu kochom, tam im odgeglo pred nohy ako bezdušné telo. Na výstrel dopálil hneď z izby sám kráľ so svetlom. Prizrú sa na bezdušného Klinka — a ono ti tu gajdy s prestreleným, vyfúknutým temľovom; bo to gajdy nastrojil Klinko zvrchu do komína, tie to zjajkli, keď o steny pritlačil sa nafúkaný temľov, tie i paru zo seba vyfúkli, keď ich prestrelili. Títo posvietia hore do kochu, už zatiaľ slanina fuč! Už Klinko dakde doma oblizoval si prsty od masninky. Hneď kráľ i posielal z druhej strany domu na strechu chytať zbojníka. Tam im Klinko iba prázdny pristavený reber zanechal. Mohli si už len zaspievať: „Aknáhle sa zmrkne, hneď slanina sfrkne — i sadlo.“ Klinko naozaj mal aj s otcom na zimu omasty dosť!

Mrzelo Kompit kráľa; ale ešte raz chcel skúsiť, ako by porátal sa s Klinkom sám. Dobre. Mal Kompit pri dvore husárov a tí už len vyučení boli striezť, či vo vojne, či kdekoľvek a nemohol by ich prekabátiť vari ani sám čert. Každému držal po sedlovom a tí by radšej boli dali oko si vyklať ako o koňa prísť. Na týchto už cele uistil a ubezpečil sa kráľ a preto Klinkovi len toľko povedal:

„Ej Klinko, Klinko, ty si predsa len pes! Ale ak ty ešte tejto noci môjmu najprednejšiemu husárovi neukradneš koňa z maštale, nuž ťa dám rozštvrtiť. O toľké veci si ma už priniesol!“

Tomu ale najprednejšiemu husárovi prihrozil:

„Ty, hľaďže, ak ty dáš ukrasť si toho koňa, ty mi naveky peši chodiť budeš za druhými!“

Ej, tu už išlo aj husárovi o poctivosť. Tento teda rozostavil stráže pred vráta, pred maštale, do každého kúta v maštali po troch; ešte jeden musel koňa za kantár držať a druhý za chvost a sám prednák sadol si na koňa, že by nahľadel sa, kto by mu koňa ukradol, keď na ňom bude sedieť. Tak tí už len s vytiahnutými šabľami a s karabínami na pleciach striehli na psa Klinka.

Večierkom ide si tadiaľ voliaky kramár s trakáčom.

„Stoj, chlape, čo to vezieš?“ pristavila ho varta.

„Ach, nuž, čože by? Trocha slivovičky, trocha borovičky v týchto dvoch súdočkoch. A veru prepusťte ma, bo musím ešte dnes na susednú dedinu domov a bojím sa potme, aby ma pes Klinko neozbíjal.“

„A či ty poznáš Klinka?“

„Že či ho poznám? Veď vari celé noci píjal u mňa aj s kamarátmi, kým učil sa svojmu remeslu. Len by som rád kožu mu zodrieť, bo čo celý rok napil, za všetko ma iba s tým odbavil, že mi zaplatí na ostatné fašiangy.“

„Hop, chlape, tak sme my kamaráti!“ pristavila ho varta naozaj a nedali sa mu ani hnúť, kým od svojho prednáka nedoniesli heslo.

A tu heslo také, aby kramár zatiahol dnu, že im aspoň Klinka pozná, ak by došiel s kamarátmi; bo tu že len Klinka samého treba spopáckať. Kramár vzpieral sa ešte, ale tí strhli mu traky zo šije a hybaj so všetkým dnu do maštale na psa Klinka čakať.

Klinko nechodil. Nebolo mu treba, keď už tam bol. Ale staval sa ako nie ten a len čakal, kým to daromné streženie a vyčkávanie naozaj nedomrzelo všetkých. Raz im povie:

„Chlapci, ale sme my blázni! Takto mať z čoho a neužiť!“

„A veru pravdu máš,“ povie sám vrchnák. „Tu zmyšiem sa o hlade a smäde na tom koni. Daj za sklenku!“

Kramár dal za sklenku tuhého nápoja; ale keď po sklenke vypili a chlapi sa rozjarili, potom už sklenka naháňala sklenku. Kým polnoc prišla, chrápali tí už každý v svojom kúte a ten na tom koni colingal sa zboka nabok, dobre že nespadol a krk si nevyslopil. No a to si náš kramár nechcel na svedomie vziať, preto potíšku priniesol trlicu, posadil toho z toho koňa na ňu a popriväzoval ho povrieslami, aby nestala sa mu nijaká nehoda. Ešte aj tomu, čo kantár držal, no aj tomu, čo mal chvost v ruke, zastrčil po povriesle do rukú. S tým na koníka vysadol sám a odcválal preč pekne po husársky. Mali tí na čo podívať sa, keď ráno popretierali oči!

„Klinko, Klinko, ty si šelma podkovaná! S tebou iba aby peklo dalo sa na skusy! Ostaňme radšej každý pri svojom,“ hovoril ráno kráľ, keď presvedčil sa, ako si to Klinko pekne navliekol i proti tým jeho husárom.

Ale ono to skoro prišlo aj na tie skusy so samým peklom. Kompit kráľovi nezadlho skapala jediná dcéra a že ju vraj čerti uniesli. Naprosil sa Klinkovi aj vo tri vrhy, aby mu ju z toho pekla ukradol. Ale tento už teraz nič, iba keď kráľ vyhlásil, že tomu dá svoju dievku za ženu, kto ju z toho pekla vyvedie. Vtedy Klinko vypýtal si od neho kriedu, čo by vo troje písala, tri funty temianu a tri tehly a s tým pošiel.

Do pekla ako prišiel, urobil okolo seba kráž s tou trojitou kriedou zakadil temianom a rozostavoval tie tehly. Náhle čerti temian zavoňali, hneď zhŕkli sa okolo neho:

„Klinko, čo tu chceš, čo tu kadíš?“

„A veď vidíte, kostol staviam a kadím si, aby ste vopred znali, ako to bude, keď kňazia budú kadiť vám tu pod nos.“

Čertom len tak kýchalo sa od temiana, nemohli to zdržať, nieto ešte dopustiť, aby im tam dakto kostol staval.

„Jaj, Klinko, nestavaj! Radšej ti dáme, čo chceš.“

„No, veď vy blázni, hneď ste mali vedieť, po čo som prišiel. Dajte mi von pánovu paničku!“

Doviedli mu tam akési dievča bez ruky.

„Ach, vy osli, či sa ja dám s takým odpraviť!“ riekol Klinko a kadil ešte tuhšie a staval ten kostol.

Doviedli mu zase druhé dievča bez nohy.

„Ach, vy hovädá, vy,“ osopil sa Klinko na nich. „Dáte mi dúškom[67] tú spravodlivú?!“

Čerti mu tam ku krážu postrkali dvanásť rovnakých paničiek a len čo mu zavrešťali:

„Vyberaj si, ktorá ti je!“ a už utekali v druhú stranu pekla, lebo tam pre temian obstáť sa nemohli.

Klinko iba pozeral sa po paničkách: všetkým prskalo sa od temianu, iba tej pokonnej nie. Tú si vzal a šiel vo meno božie von s ňou. Ide, ide horami, dolami; dobehne za ním prvý čert.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“

„A čiaže by bola?“

„Toho, kto skôr dobehne a stratí sa za tým vrchom.“

„No dobre, bratku, ale ja som ti nie roveň; ja som od dlhej chôdze už ustatý; tamto pod lieskou môj mladší brat vydýchaný. Poklop na krúh a ubehuj sa s tým!“

Čert pobúchal na krúh, z krúha vyskočil zajac a čím čert opamätal sa, už ten bol za vrchom.

Ide, ide ďalej horami, dolami; dobehne druhý čert za ním.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“

„A čiaže by bola?“

„Toho, kto druhého o zem hodí.“

„Vari šalieš, žeby ja pasoval sa s tebou, čo konám cestu i ta i naspäť a ty len sem. Ja som ukonaný; ale tam, kadiaľ si vyšiel pod zápoľou môj starší brat. Pasuj sa s tým!“

Čert poď pod zápoľu! A tam starý medveď privítal ho dlabami a mrštil ním, že iba nad dierou pekla zastavil sa, ak nebodaj aj nezmlel sa tadnu.

Ide, ide ďalej horami, dolami; dobehne za ním tretí čert.

„Stoj, Klinko, panička nie tvoja!“

„A čiaže by bola?“

„Toho, kto hlasnejšie zahvízdneme.“

Čert zahvízdol, až vŕšky stromov otriasli sa a hen siedma hora ohlásila sa mu. Klinko počne po hore chodiť a mladé brezy vytínať.

„Čo to vytínaš?“ opytuje sa čert.

„Musím najprv sebe a paničke, potom ale aj celému peklu hlavy zahužviť, aby neroztrieskali sa, keď zahvízdnem. Len krúť, hrachu, húžvy, ak chceš, aby skôr bolo!“

Uľakol sa čert toho a nechal Klinka tam.

Klinko potom šťastne došiel i s paničkou až do domu. Kráľ ako sľúbil, tak mu ju dal za ženu a s ňou hneď aj polovicu panstva. Klinko zavesil svoje remeslo na klinec, keď len Kompit kráľovu dcéru dostal a keď už radšej mal čo obhajovať, ako takto kupovať za päť prstov, šiestu dlaň.

[62] posekanec — hrčavá palica, kyjak

[63] posekanec — hrčavá palica, kyjak

[64] Na mladom, obyčajne u spodu nakrivenom a primerane k ručnému kyju už dosť hrubom výrastku divej jablone alebo i hrušky deje sa toto vysekanie tak, že na jar nožom alebo valaškou urobia záseky až do dreva výrastku zôkol-vôkol a asi na stopu do výše. Výrastok takto pozasekávaný ostane na svojom pni do roka alebo i za dva. Vyrastú na zásekoch hrčky dosť veľké. Potom ho už odtnú, vysušia, obielia, opália a posekanec, čiže i vatráľom nazvaný kyj hotový je do ruky.

[65] krúh — ker

[66] bamble — zvieracie vnútornosti, črevá

[67] dúškom — hneď

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podali: Bojislav Martin Škultéty, Martin Šebek, Ján Banšel v štiavnických zábavníkoch; Pavol Dobšinský. V Kompit kráľovej krajine bola jedna dedina a v tej dedine býval otec a mal troch synov, z ktorých nemohlo nič byť. Vyviedol ich raz do hory, aby ich skúsil, z ktorého by predsa niečo vyšlo. Ako tak chodili po tej hore, najstarší zazrel krivý hrab a zavolal: „Ej, otec, či by tento hrab bol vhodný na bahry!“ „No dobre,“ povedal otec, „z teba bude kolesár.“ Stredný syn o chvíľu zazrel javor a zavolal: „Ej, otec, či by z tohto javora boli dobré korytá!“ „No dobre,“ povedal otec, „z teba bude korytár.“ Nakoniec zazrel aj najmladší mladú vetvu jablone a zavolal: „Ej, otec, pozri len na tú vetvu, ja si ju vysekám, bude z nej posekanec!“ „Len na čo by ti bol posekanec?“ pýtal sa otec. „Vari sa s ním chystáš na zboj?“ „A trebárs aj na zboj!“ povedal syn a hneď si vysekal ten posekanec. Otec dal tých dvoch hneď na tie remeslá. Na druhú jar aj tento najmladší odrezal z vetvy svoj posekanec, obielil ho a opálil — a tiež šiel po svojom remesle. Po akých chodníčkoch chodil, po takých chodil, dosť na tom, že v podjeseň už zase prikvitol milý Klinko — lebo tak ho volali — do domu, že on už aj naďalej vyžije zo svojho remesla. O tom počul aj Kompit kráľ, akému remeslu sa náš Klinko vyučil. Dal ho zavolať pred seba a Klinko sa smelo postavil pred neho. „Ty, Klinko,“ hovorí mu, „či je pravda, že si sa dal na zboj?“ „To si už prosím vyprosím za slovo,“ odpovedal Klinko. „Na zboj som sa ešte nedal, ale vyučil som sa aj tomu remeslu.“ „Hm, hm,“ pokrútil kráľ hlavou, „a rozumieš sa do svojho remesla?“ „Ako by som sa nerozumel? Skúste, ak chcete.“ „No práve to som si umienil, že ťa skúsim. Pretože dnes moji rataji orú ozimné na štyroch voloch; ak im dva predné voly ukradneš a nikomu neublížiš, tak sú tvoje; ak nie, posadím ťa ako zbojníka, keď si sa priznal k tomu remeslu, do chládku a potom uvidíš, kedy na Božie svetlo vykukneš.“ Dohodli sa. Klinko si nachystal čierne kurčatá po dedine a ukryl sa milým ratajom vedľa role do chrastu. Keď prišli s brázdou k úkrytu, vypustil pred nich tie kurence. „Aha, mladé drozdy! Aha, mladé drozdy!“ volali rataji a pustili sa chytať kurence po chrastu. Klinko zatiaľ vyšiel z kríka, dvom predným volom odrezal chvosty a zadným ich vtlačil do pyskov; odpäl okyptené a nezastavil sa s nimi až doma v chlieve. Ratajovia zostali s prázdnymi ústami, lebo kurence sa rozutekali a schovali sa po chrasti. Ale keď sa vrátili k záprahu, skoro od divu neskapali. Veď zadným volom mali v pyskoch iba chvosty predných volov! Hneď bežali ako bez duše k pánovi, že to inak byť nemôže, iba že tie zadné voly zjedli predný záprah, lebo keď za chvíľu dobehli, už mali v pyskoch len chvosty. „Veru zjedli vám rozum, ak ste si ho najprv niekde neprepili,“ povedal kráľ. „Či som vám neodkázal, že Klinko príde ukradnúť predné voly a vy ste sa mu dali takto oklamať?! — No ale už je neskoro o tom aj reči strácať,“ dodal, keď sa zamyslel. „Veď ho nabudúce spapkáme, keď sa do toho pustil!“ Voly boli Klinkove, ale čo z toho? Kráľ ho znovu dal zavolať pred seba. „Ty, Klinko,“ povedal, „to nebol žiaden kunšt s tými volmi, ale ak mi do rána neodvláčiš všetko zbožie z toku, čo tam majú moji mlátiči na hŕbe vymlátené, tak ťa určite dostanem tam, kde je pre takých vtáčikov ako ty najlepšie miesto.“ Klinko sa znovu podvolil a kráľ pritom prikázal svojim mlátičom, aby celú noc nespali a Klinka cepmi dobili, ak by sa ukázal. Mlátiči nespali; dobre si oči nevyspali, tak striehli na všetky strany. Raz sa im prikrádal voľač, všetkým činom ako Klinko, zboku do kúta na tok a rovno ku hŕbe. Hej, nelenili tí! Pochytili cepy a cupilupy! cupilupy! kadiaľ len stihli, po hlave, po nohách, po drieku; dunelo to ako na bamble. No, nehýbal sa viac ani nohou ani rukou. Keď mu už tak odzvonili, ľahol si a spal do bieleho rána ako bezpečný. Ráno hŕba zbožia fuč! Či ju zmok odvláčil, či ju do povetria uchytilo? A to šibal Klinko doma tie voly na výsoľ zabil a z bámblov im poukrúcal povriesla na podobu chlapa a v svojich šatách im podstrčil. Presvedčili sa sami, na čo to mlátili, a netreba ani hovoriť, že kým spali, Klinko hvízdajúci vo vreciach odvláčil celú hŕbu zbožia. Mal už aj na mäso aj na chlieb! Ale kráľ Kompit si pomyslel: „Počkaj, šelma, neprídeš tak ľahko! Musím ťa priviesť do domu.“ Dal Klinka zavolať a povedal mu: „Buď ti pôjde už teraz o kožu, alebo si vykradneš všetku moju slaninu. Pozri, tu sa údi v kochu!“ Klinko si to naozaj obzrel a odišiel. Kráľ ale hneď večer postavil stráž pod koch a prikázal, aby mali nabité naostro a strieľali, ak by sa v kochu najmenšie šušťanie ozvalo. Milí ostrostrelci naozaj striehli a raz aj počuli, že sa voľač šúcha dolu kochom a urobí „jaj!“ Traja hneď vystrelili hore kochom a to len vyfúklo, akoby para z neho vyletela, a spadlo dolu kochom, tam im odletelo pred nohy ako bezduché telo. Na výstrel hneď dopálil z izby sám kráľ so svetlom. Pozreli sa na bezduchého Klinka — a ono tu boli gajdy s prestreleným, vyfúknutým temľovom; lebo gajdy nastrojil Klinko hore do komína, tie zajačikovali, keď o steny pritlačil nafúkaný temľov, tie aj paru zo seba vyfúkli, keď ich prestrelili. Títo posvietili hore do kochu, už zatiaľ slanina fuč! Klinko už niekde doma oblizoval si prsty od masninky. Hneď kráľ poslal z druhej strany domu na strechu chytať zbojníka. Tam im Klinko iba prázdny pristavený reber zanechal. Mohli si už len zaspievať: „Akonáhle sa zotmie, hneď slanina zmizne — aj sadlo.“ Klinko mal naozaj s otcom na zimu omasty dosť! Mrzelo to Kompit kráľa; ale ešte raz chcel skúsiť, ako by sa s Klinkom sám porátal. Dobre. Mal Kompit pri dvore husárov, ktorí už boli vycvičení strážiť, či vo vojne, či kdekoľvek, a nemohol by ich prekabátiť ani sám čert. Každému držal po sedlovom a tí by radšej dali vyklať oko, ako prísť o koňa. Na týchto už kráľ úplne spoľahol a preto Klinkovi povedal len toľko: „Ej, Klinko, Klinko, ty si predsa len pes! Ale ak tejto noci môjmu najlepšiemu husárovi neukradneš koňa z maštale, dám ťa rozštvrtiť. Toľko si mi už narobil!“ Tomu najlepšiemu husárovi hrozil: „Ty, pozor, ak ti ukradnú koňa, budeš mi navždy peši chodiť za druhými!“ Ej, tu už išlo husárovi o česť. Rozostavil teda stráže pred vráta, pred maštale, do každého kúta v maštali po troch; ešte jeden musel koňa za kantár držať a druhý za chvost a sám prednák sadol na koňa, aby videl, kto by mu ho ukradol, keď na ňom bude sedieť. Tak tí už len s vytiahnutými šabľami a karabínami na pleciach striehli na psa Klinka. Večer tadiaľ išiel kramár s trakáčom. „Stoj, chlape, čo vezieš?“ zastavila ho varta. „Ach, nuž, čože by? Trochu slivovice, trochu borovičky v týchto dvoch súdočkoch. A veru, prepustite ma, lebo musím ešte dnes do susednej dediny domov a bojím sa potme, aby ma pes Klinko neozbíjal.“ „A poznáš Klinka?“ „Či ho poznám? Veď vari celé noci pil u mňa s kamarátmi, kým sa učil svojmu remeslu. Len by som mu rád zodrel kožu, lebo čo celý rok pil, za všetko ma iba s tým odbavil, že mi zaplatí na ostatné fašiangy.“ „Hop, chlape, tak sme kamaráti!“ povedala varta a nedali sa pohnúť, kým od svojho prednáka nedoniesli heslo. A tu bolo heslo také, aby kramár vošiel dnu, že aspoň Klinka poznajú, ak by prišiel s kamarátmi; lebo tu treba len Klinka spopáckať. Kramár sa ešte bránil, ale strhli mu traky zo šije a hybaj so všetkým dnu do maštale čakať na psa Klinka. Klinko nechodil. Nemusel, keď už tam bol. Ale staval sa, ako keby nebol, a len čakal, kým to márne stráženie a vyčkávanie všetkých neomrzí. Raz im povie: „Chlapci, ale sme blázni! Takto mať z čoho a neužiť!“ „A veru máš pravdu,“ povedal vrchnák. „Tu sa zmyši o hlade a smäde na tom koni. Daj za sklenku!“ Kramár dal za sklenku tvrdého nápoja; ale keď po sklenke vypili a chlapi sa rozjarili, potom už sklenka naháňala sklenku. Kým prišla polnoc, chrápali už každý v svojom kúte a ten na koni sa kolísal zboka nabok, dobre že nespadol a nevyvrátil si krk. No a to si náš kramár nechcel pripustiť, preto potichu priniesol trlicu, posadil toho z koňa na ňu a priviazal ho povrieslami, aby sa mu nič nestalo. Ešte aj tomu, čo držal kantár, a tomu, čo mal chvost v ruke, zastrčil povriesla do rúk. S tým na koníka vysadol sám a odcválal preč pekne po husársky. Mali na čo sa ráno pozerať, keď si pretrli oči! „Klinko, Klinko, ty si podkovená šelma! S tebou by sa len peklo dalo na skúšku! Radšej ostaneme každý pri svojom,“ hovoril ráno kráľ, keď sa presvedčil, ako si to Klinko pekne zariadil aj proti jeho husárom. Ale takmer to prišlo aj na tie skúšky so samým peklom. Kompit kráľovi čoskoro skapala jediná dcéra a vraj ju uniesli čerti. Naprosil sa Klinkovi aj trikrát, aby mu ju z pekla ukradol. Ale Klinko už nič nechcel, iba keď kráľ vyhlásil, že tomu dá svoju dcéru za ženu, kto ju z pekla vyvedie. Vtedy Klinko vypýtal kriedu, čo by písala vo troje, tri funty temianu a tri tehly a s tým odišiel. Do pekla, keď prišiel, urobil okolo seba kruh s tou trojitou kriedou, zakadil temianom a rozostavoval tehly. Náhle čerti zacítili temian a hneď sa zhŕkli okolo neho: „Klinko, čo tu chceš, čo tu kadíš?“ „Vidíte, staviam kostol a kadím, aby ste vopred vedeli, ako to bude, keď kňazi budú kadiť vám pod nos.“ Čertom len tak kýchalo od temiana, nemohli to vydržať, nieto ešte dovoliť, aby im tam niekto kostol stavial. „Jaj, Klinko, nestavaj! Radšej ti dáme, čo chceš.“ „No, vy blázni, hneď ste mali vedieť, prečo som prišiel. Dajte mi von pánovu paničku!“ Doviedli mu tam akési dievča bez ruky. „Ach, vy osli, či sa ja dám s takým odviesť!“ povedal Klinko a kadil ešte silnejšie a stavial ten kostol. Doviedli mu zase druhé dievča bez nohy. „Ach, vy hovädá, vy,“ osopil sa Klinko na nich. „Dáte mi tú spravodlivú?“ Čerti mu tam ku kruhu postrkali dvanásť rovnakých paničiek a len čo mu zavrešťali: „Vyber si, ktorá ti je!“ a už utekali do druhej strany pekla, lebo tam pri temiane nevydržali. Klinko sa po paničkách len pozeral: všetkým prskalo od temiana, iba tej pokonnej nie. Tú si vzal a vo Božom mene s ňou vyšiel von. Ide, ide horami, dolami; dobehne ho prvý čert. „Stoj, Klinko, panička nie je tvoja!“ „A čiaže by bola?“ „Toho, kto skôr dobehne a stratí sa za tým vrchom.“ „No dobre, bratku, ale ja nie som tvoj rovesník; ja som od dlhej chôdze už unavený; tam pod lieskou môj mladší brat vydýchaný. Poklop na kruh a bojuj s ním!“ Čert poklopal na kruh, vyskočil zajac a kým sa čert spamätal, už bol za vrchom. Ide ďalej horami, dolami; dobehne druhý čert. „Stoj, Klinko, panička nie je tvoja!“ „A čiaže by bola?“ „Toho, kto druhého o zem hodí.“ „Vari šalieš, že by som sa s tebou pasoval, keď idem cestu tam aj späť a ty len sem? Ja som unavený; ale tam, kadiaľ si vyšiel pod zápoľou môj starší brat. Pasuj sa s ním!“ Čert šiel pod zápoľu! A tam starý medveď privítal ho labami a mrštil ním tak, že len nad dierou pekla zastavil sa, ak sa nezmlel tam. Ide ďalej horami, dolami; dobehne tretí čert. „Stoj, Klinko, panička nie je tvoja!“ „A čiaže by bola?“ „Toho, kto hlasnejšie zahvízda.“ Čert zahvízdal tak, že vŕšky stromov sa zatriasli a siedma hora mu odpovedala. Klinko začal po hore chodiť a mladé brezy vyrezávať. „Čo to vyrezávaš?“ pýtal sa čert. „Musím najprv sebe a paničke, potom celému peklu hlavy zahvízdať, aby sa neroztrieskali, keď zahvízdam. Len hraj, hrachu, hvízdy, ak chceš, aby to bolo skôr!“ Čert sa toho uľakal a nechal Klinka tam. Klinko potom šťastne došiel aj s paničkou až domov. Kráľ, ako sľúbil, mu ju dal za ženu a hneď aj polovicu panstva. Klinko zavesil svoje remeslo na klinec, keď len Kompit kráľovu dcéru dostal a keď už radšej mal čo obhajovať, než takto kupovať za päť prstov, šiestu dlaň. Poznámky: [62] posekanec — hrčavá palica, kyjak [63] posekanec — hrčavá palica, kyjak [64] Na mladom, obyčajne u spodu nakrivenom a primerane k ručnému kyju už dosť hrubom výrastku divej jablone alebo hrušky sa vysekáva tak, že na jar nožom alebo valaškou urobia záseky až do dreva výrastku okolo dokola a asi na stopu do výšky. Výrastok takto pozasekávaný ostane na svojom pni do roka alebo aj dvoch. Vyrastú na zásekoch hrčky dosť veľké. Potom ho odtnú, vysušia, obielia, opália a posekanec, čiže aj vatráľom nazývaný kyj, je hotový do ruky. [65] krúh — ker [66] bamble — zvieracie vnútornosti, črevá [67] dúškom — hneď

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 22

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/22

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová