Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Svenči gazda, zvieracej reči vedomý 7+

Rozprávka rozpráva o gazdovi, ktorý sa naučí rozumieť reči zvierat. Príbeh obsahuje varovanie pred zverejnením tajomstiev a ukazuje vzťah človeka so zvieratami. AI
Morálne ponaučenie AI: Tajomstvá treba strážiť a múdrosť využívať opatrne.

Podal Ctiboh Zoch, farár a senior v Jasenovej v Orave, však z okolia Zvolenského.

Keď dakedy Pán Kristus aj s učedlníkom Petrom po svete chodili, raz unavení prišli vraj na noc ku Svenči gazdovi. Tento ich prijal, ako druhých pocestných prijímal, a opatril, ako svedčalo sa. Nič nevedel, čo to má za hosťov.

Ráno pri odchode spýtal sa ho Pán Kristus:

„No, Svenči gazda, dobre si nás opatril; čože ti za to dáme?“

„A čože by ste za to dali? Dobré slovo a viac nič!“ odpovedal Svenči gazda.

„No, len si ty voľač zažiadaj! My ti to nechceme darmo.“ Tak Pán Kristus.

A Peter pošepol Svenčimu do ucha:

„Pýtaj si slávu večnú.“

„Eh, čoby tam slamu večnú či jačmennú, či akú tam, tej mám i tak dosť!“ hovoril gazda, bo slová Petrove nedopočul dobre.

„Už keď tak nechcete darmo, ja tiež inšie nechcem, iba naučte ma, čo to pes breše, kôň erží, sviňa kvičí; slovom, čo zvieratá medzi sebou hovoria. Ja som si na tom už dosť hlavu nalámal a nemôžem tomu rozumieť. A vy ked ste takí radodajní a múdri na všetko, dáte mi aj to.“

Dobre. Naučili ho. Ale mu prihrozili, žeby v tom nezjavil sa nikomu, lebože hneď skape. A on pristal aj tak.

Vybral sa potom Svenči gazda na sálaš aj so svojou ženou ťaršanou. On si sadol na koňa a ona na kobylu žrebnú. On šiel popredku a kôň predbehol kobylu na hodnom kuse cesty. Tu kôň zaeržal:

„Ponáhľaj sa skorej za mnou!“

A kobyla mu naspäť zaeržala:

„Dobre tebe, keď si len samodruhý; ale mne ťažko samoštvrtej.“

Svenči to rozumel a rád bol, že mu to tí dvaja zistili.

Prišli na salaš. Tu ako vrátili sa ovce z paše a vohnali ich do košiara[26], prikrádal sa vlk z húšťavy, že skočí na ovce. Starý pes ho zaňuchal a začal brechať:

„Poď len, poď, ale ťa hneď roztrhám.“

Šteňa ale zabrechalo:

„Príď si, vlčko, príď po tučnú jalovku; budem aspoň koštialiky oberať.“

I to rozumel a šteňa zastrelil.

Domov ako išli a starý pes s nimi, začne ho žena unúvať:

„Ty, ale povedzže mi, prečo si zastrelil to šteňa, veď iba čo zabrechalo?“

On dlho nič, ale tá neprestala dopekať ho, až jej i sľúbil, že jej povie doma. Starý pes hneď ovesil chvost a kľuckal už len ako oparený za nimi.

Náhle prišli domov, dali psovi žrať. Tento ale nechcel, ale plakal, až mu slzy do šaflíka padali, také ako hrachy. Pribehol k nemu kohút:

„Dunčo, prečo ty nežerieš, veď si sa prebehol?“

„Nechce sa mi,“ odpovedal Duno.

„Nuž ale prečo by nechcelo sa ti? Páč len, aké mastné pomyje a aké dobré kúsky od obedu po nich plávajú!“ Vyberal si kohút po jednom.

Ale rozžialený Dunajík zas mu len vraví:

„Nechal by si si to radšej na kar, keď si taký pahltný.“

„Nuž ale komu na kar?“

„Neborákovi nášmu gazdovi. A veru mi ho je aj ľúto, že tak nič po nič skapať musí. Pomysli si, on chce vyjaviť sa žene, že našu reč rozumie.“

„Ale by bol blázon,“ povie naposledok kohút. „Vari by nevedel spraviť si poriadok s jednou? Veď ja ich mám na dvore aj desať, a náhle mi jedna dač takého zakrákorí, hneď ju dochytím a vyšticujem!“

Svenči gazda to dopočul a hneď si inak pomyslel.

A žena tiež už za ním, aby jej teda už povedal, čo je to, ako je to s tým šteňaťom, prečo si to tú smrť zaslúžilo; veď vraj, šteňa ako šteňa, to vždy breše. On ju len počúval, koľko počúval; ale raz zvrtne sa a vylepí jej po ústach:

„Toto tebe, keď budeš dovedať sa na také, čo tebe vedieť nepatrí sa!“

Žena hneď zatúchla a odišla do komory a tam vyrumádzgala sa. Neunúvala ho potom vraj nikdy viac.

Vtom ale zakvičali malé prasce na dvore. Behali za matkou a vyvolávali:

„Kde si, kde si?“

Svenči gazda vybehol na dvor, čo to tam robí sa. Vtom dobehla stará prasucha a prasatá začnú jej dohovárať:

„Čože si ty za mať, keď nám cicať nedáš? A toľké časy! Veď už tu pokapeme od hladu!“

„Čušte deti,“ zarochce stará. „Vy do toho nič neviete! Ryla som ja v sade a vyryla som gazdovi poklad, aby nás mal aj naďalej čím chovať; keď i tak spoliehal sa, ako nemal sa, a gazdiná rozfrňadila už vyše polovice, čo dosiaľ bolo.“

Svenči iba za nos chytil sa, že veru stará sviňa vie, kde a načo rýpať. Išiel ale do sadu, poklad si vyňal, gazdoval opatrnejšie a žije a rozumie doposiaľ, čo zvieratá medzi sebou hovoria. No ale ak by medzitým časom bol zomrel, nuž poručil na druhých, aby dovtípili sa toho a robili, ako on robieval.

[26] priehrady

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podal Ctiboh Zoch, farár a senior v Jasenovej na Orave, však z okolia Zvolenského. Keď niekedy Pán Kristus aj s učeníkom Petrom po svete chodili, raz unavení prišli vraj na noc ku Svenčimu gazdovi. Tento ich prijal, ako iných pocestných prijímal, a opatril, ako sa patrilo. Nič nevedel, kto to má za hostí. Ráno pri odchode sa ho Pán Kristus spýtal: „No, Svenči gazda, dobre si nás opatril; čo ti za to dáme?“ „A čo by ste mi dali? Dobré slovo a nič viac!“ odpovedal Svenči gazda. „No, len si ty niečo zažiadaj! My ti to nechceme zadarmo,“ povedal Pán Kristus. A Peter pošepol Svenčiemu do ucha: „Pýtaj si večnú slávu.“ „Eh, čo by som tam chcel večnú slamu či jačmennú, či akú, tej mám aj tak dosť!“ hovoril gazda, lebo slová Petrove nedopočul dobre. „Keď už tak nechcete zadarmo, ja tiež nič iné nechcem, iba naučte ma, čo pes šteká, kôň erdží, sviňa kvíli; slovom, čo zvieratá medzi sebou hovoria. Už som si na tom dosť lámal hlavu a nemôžem tomu rozumieť. A vy, keď ste takí štedrí a múdri na všetko, dáte mi aj to.“ Dobre. Naučili ho. Ale mu hrozili, že keby to niekomu prezradil, hneď zomrie. A on súhlasil aj tak. Vybral sa potom Svenči gazda na salaš aj so svojou ženou tehotnou. On si sadol na koňa a ona na kobylu žrebnú. On išiel vpredu a kôň predbehol kobylu na značnej časti cesty. Tu kôň zaerdžal: „Ponáhľaj sa skôr za mnou!“ A kobyla mu naspäť zaerdžala: „Dobre tebe, keď si len samodruhý; ale mne je ťažko samostatnej.“ Svenči to rozumel a rád bol, že mu to tí dvaja prezradili. Prišli na salaš. Tu, keď sa ovce vrátili z paše a vhnali ich do ohrady, prikrádal sa vlk z húštiny, aby skočil na ovce. Starý pes ho zaňuchal a začal štekať: „Poď len, poď, ale hneď ťa roztrhám.“ Šteňa však zabrečalo: „Príď, vlk, príď po tučnú jalovicu; budem aspoň koštiaľiky oberať.“ I to rozumel a šteňa zastrelil. Domov, keď išli a starý pes s nimi, začala ho žena otravovať: „Ty, ale povedz mi, prečo si zastrelil to šteňa, veď len čo zabrečalo?“ On dlho nič, ale ona neprestávala ho doháňať, až jej sľúbil, že jej to povie doma. Starý pes hneď ovesil chvost a kľučkal už len ako oparený za nimi. Náhle prišli domov, dali psovi jesť. Ten však nechcel, ale plakal, až mu slzy do misky padali, také veľké ako hrachy. Pribehol k nemu kohút: „Dunčo, prečo nežerieš, veď si sa prebehol?“ „Nechce sa mi,“ odpovedal Duno. „No ale prečo by sa ti nechcelo? Pozri len, aké mastné pomyje a aké dobré kúsky od obeda po nich plávajú!“ vyberal si kohút po jednom. Ale rozžialený Dunajík mu zas len vraví: „Nechal by si si to radšej na neskôr, keď si taký pohltný.“ „No ale komu na neskôr?“ „Nášmu nešťastnému gazdovi. A veru mi ho je ľúto, že tak zbytočne musí zomrieť. Pomysli si, on chce ukázať žene, že rozumie našej reči.“ „Ale to by bol blázon,“ povie nakoniec kohút. „Vari by nevedel spraviť poriadok s jednou? Veď ja ich mám na dvore aj desať, a náhle mi jedna tak zakráka, hneď ju chytím a vyšticujem!“ Svenči gazda to dopočul a hneď si to inak premyslel. A žena tiež už za ním, aby jej teda povedal, čo je to, ako je to s tým šteňaťom, prečo si zaslúžilo tú smrť; veď šteňa ako šteňa, to vždy šteka. On ju len počúval, koľko počúval; ale raz sa otočil a vylepšil jej po ústach: „Toto ti hovorím, keď budeš chcieť vedieť niečo, čo ti nepatrí!“ Žena hneď pochopila a odišla do komory, kde sa vyplakala. Neotravovala ho vraj už nikdy viac. Vtom však zakvičali malé prasiatka na dvore. Behali za matkou a volali: „Kde si, kde si?“ Svenči gazda vybehol na dvor, čo sa tam deje. Vtom dobehla stará prasnica a prasiatka jej začali dohovárať: „Čo si to za matku, keď nám nedáš mlieko? A toľko času! Veď už tu pomrieme od hladu!“ „Počúvajte deti,“ zarochčala stará. „Vy do toho nič neviete! Rýľovala som v sade a vyhrabala som gazdovi poklad, aby nás mal aj naďalej čím chovať; keď sa aj tak spoliehal, že nemá, a gazdiná už rozdala vyše polovice toho, čo bolo.“ Svenči sa len chytil za nos, že veru stará prasnica vie, kde a načo rýpať. Išiel však do sadu, poklad si vybral, gazdoval opatrnejšie a žije a rozumie doposiaľ, čo zvieratá medzi sebou hovoria. No ak by medzitým zomrel, poručil druhým, aby sa z toho poučili a robili, ako on robieval. [26] priehrady

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 1958

Údaje o rozprávke

Zväzok: III

Poradie v zväzku: 10

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 1958

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/10

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová