Čert slúži 5+

Rozprávka rozpráva o chudobnom rubárovi a jeho nečakanom pomocníkovi. Čert, ktorý mu ukradol posledný kúsok chleba, musí u neho slúžiť. Príbeh ukazuje zmenu osudu a pomoc v núdzi. AI
Morálne ponaučenie AI: Pomoc a priateľstvo môžu zmeniť aj najťažšie osudy.

Podal a rozpráva Jonatan Čipka z Tisovca.

Jeden chudobný rubár vybral sa do hory s posledným kúskom chleba, ktorý si v plátennej kapsičke niesol; lebo o tom kúsku chleba mal byť celý deň. Keď do hory prišiel, kapsičku zavesil na haluz a dal sa do roboty. Rúbal, neborák, rúbal a kálal hrubé duby, až mu tak z čela tieklo. Tu čosi-kamsi priplichtil sa čierny zasmolenec z najhlbšieho pekla ku kapsičke a ukradol mu ten ostatný kúsok chleba.

Ako sa vrátil do pekla, hneď začal chváliť sa kamarátom:

„Hľaďteže, toto malo byť jednému rubárovi na celý deň a ja som mu to ukradol!“

„Čo to tam, čo?“ ohlásil sa na to Lucifer.

A keď vyrozumel, čo je vo veci, zhrozil sa nad ukrutnosťou toho zlodeja, že smel takému chudobnému človeku ostatný kúsok chleba vziať. I naskutku mu vyriekol súd: aby stojme[86] stúpal slúžiť do roka tomu rubárovi.

Na druhý deň zberal sa znovu do hory ubiedený rubár a kládol ťažkú sekeru na plece. Tu otvoria sa dvere a mladý silný parobok vkročí do izby.

„Dobrý deň, gazdo!“ poklonil sa príchodzí. „Či by ste ma nevzali do služby?“

„Ach, syn môj, načože by si mi bol?“ odpovedal rubár. „Sám nemám čo jesť a v kúte, či vidíš, plače hŕba lačných detí!“

„No, len ma vezmite! Ja vám za službu nič nežiadam a uvidíte, že pri mne dobre sa mať budete.“

„Nuž, poďže teda so mnou do rúbania, keď už len tak chceš,“ povedal rubár a podal mu do ruky sekeru.

Neminuli tri dni a hora, ktorú by rubár sám do roka nebol zrúbal, ležala na hromade, až to bola radosť hľadieť na rovné rady poukladaných siah. Od toho času počalo sa nášmu rubárovi dobre vodiť a deti jeho neplakali viac od hladu v kúte; boli veselé a zdravé ako ryby, lebo boli sýte.

„No gazdo,“ povie ten sluha, „vy po kuse len rúbajte, a ja pôjdem dakde na mlatbu, aby ste mali na zimu chleba, aj všetkého nadostač v dome.“

„Choď len, choď,“ odpovedal rubár, „ja budem zatiaľ rúbať, čo budem môcť.“

Na jednej veľkej pustatine býval bohatý pán. Tristo stohov zbožia stálo mu na poli a v chlievoch ležalo tristo kŕmnych volov a tristo kŕmnych bravov. U toho pána zastavil sa rubárov sluha a ponúkol sa za mlatca.

„Nuž a kdeže ti kamarátstvo?“ opýtal sa ho pán.

„O kamarátstvo sa vy nestarajte! Len či dáte to zbožie mlátiť?“

„Pravdaže dám; ale ho azda sám nebudeš mlátiť?“

„Ej, či sám, či nesám; veď sa to potom nahľadíte!“

„Nuž a čože budeš žiadať na výmlatok?“

„Nič, pane, len čo si naraz odnesiem,“ odpovedal sluha.

„No,“ pomyslel si pán, „veď žiadnych desať kíl neodnesieš.“ A privolil k tomu.

Keď bolo blízko polnoci, tu okolo stohov ozve sa odrazu tritisíce cepíkov: cup cup cup, cap cap cap! cup cup cup, cap cap cap! Čerti z horúceho pekla zbehli sa pomáhať svojmu kamarátovi, takže do rána všetko zbožie bolo vymlátenô, vyviato i pomeranô.

Ešte len svitať počalo, zabral sa mlatec k pánovi, aby prišiel robotu opáčiť. A ten sa nemohol predívať na tej skorej robote. Ale bol rád, že zbožie bolo dobre vyrobené a povedal mlackovi, aby si výmlatok bral.

Milý mlacko káže si vykladať zbožie na široké pleciská a pánova čeľaď vyloží mu na ne dobrých desať kíl pšenice.

„No či ti to dosť?“ spytuje sa ho pán.

„Hoj, čože by to bolo?“ rozosmeje sa mlatec. „Len ešte klaďte! Veď vidíte, že ešte pod ním vyskočím.“

I vykladú mu všetko zbožie na plecia a pánovi dupkom stávajú vlasy od strachu.

„No či ti to dosť?“ spytuje sa poznovu, ale sa mlatec zase rozosmeje, že čoby to ešte bolo.

„Len klaďte,“ povedá, „čo máte; veď vidíte, že ešte vyskočím, ako čo by som nič nemal.“

Sto tučných vykŕmených bravov valí sa z chlievov a mlatec zoberie všetko na chrbát.

„No u čerta, už ti to len azda dosť bude?“

Ale čert sa len smeje, ľahko vyskakujúc a káže klásť. Pána pučí od zlosti; ale v „slove si stoj!“ — od slova odstúpiť ani on nemôže.

„Vypusťte sto vykŕmených volov,“ zakričí na čeľaď; „tie azda len nepoberie!“

Ale mlatec zoberie aj tieto a rozosmejúc sa do očú nahnevaného pána, uteká, ako čo by nič neniesol, k svojmu gazdovi.

„No gazdo tu máte!“ zvrhne bremä vo dvore rubára. „Myslím, že sa už nebudete báť hladu, trebárs vás i tu nechám, lebo mi už vychádza rok. Ale či viete, kto som ja? Či pamätáte, keď vám v hore ten ostatný kúsok chleba bol skapal?“

Rubár pokýva] hlavou:

„Pamätám,“ povedá, „pamätám!“

„No tak vedzte, ja som čert; ten kúsok chleba ja som vám bol ukradol a za pokutu musel som vám do roka slúžiť. Majte sa dobre!“

Vtom sa stal okolo domu smiech, ako čo by tritisíc koňov bolo zarechtalo. Boli to čerti, ktorí vysmievali svojho kamaráta, že musel u chudobného rubára slúžiť.

[86] hneď

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podáva a rozpráva Jonatan Čipka z Tisovca. Jeden chudobný rúbač sa vybral do hory s posledným kúskom chleba, ktorý si niesol v plátennej kapsičke; lebo o tom kúsku chleba mal byť celý deň. Keď do hory prišiel, kapsičku zavesil na halúzku a pustil sa do práce. Rúbal, nešťastník, rúbal a kálal hrubé duby, až mu tak z čela tieklo. Tu sa kapsičke priplichtil čierny zasmolenec z najhlbšieho pekla a ukradol mu ten posledný kúsok chleba. Keď sa vrátil do pekla, hneď začal chváliť sa kamarátom: „Pozrite, toto malo byť jednému rúbačovi na celý deň a ja som mu to ukradol!“ „Čože to tam?“ ozval sa Lucifer. A keď pochopil, o čo ide, zhrozil sa nad krutosťou zlodeja, že smel takému chudobnému človeku vziať posledný kúsok chleba. A naozaj mu vyniesol rozsudok: aby hneď začal slúžiť tomu rúbačovi celý rok. Na druhý deň sa rúbač opäť chystal do hory a kládol si ťažkú sekeru na plece. Tu sa dvere otvorili a do izby vstúpil mladý silný chlapec. „Dobrý deň, gazda!“ poklonil sa prichádzajúci. „Nevzali by ste ma do služby?“ „Ach, syn môj, načo by si mi bol?“ odpovedal rúbač. „Sám nemám čo jesť a v kúte, či vidíš, plače hŕba lačných detí!“ „No, len ma vezmite! Za službu nič nežiadam a uvidíte, že pri mne sa budete mať dobre.“ „Nuž, keď už tak chceš, poď so mnou rúbať,“ povedal rúbač a podal mu sekeru. Neuplynuli ani tri dni a hora, ktorú by rúbač sám za rok nebol zrúbal, ležala na hromade, až bola radosť pozerať na rovné rady poukladaných siah. Od toho času sa nášmu rúbačovi začalo dariť a jeho deti už viac neplakali od hladu v kúte; boli veselé a zdravé ako ryby, lebo boli sýte. „No, gazda,“ povedal sluha, „vy len rúbajte a ja pôjdem niekam na mlatbu, aby ste mali na zimu chleba a všetkého dosť v dome.“ „Choď len, choď,“ odpovedal rúbač, „ja budem zatiaľ rúbať, čo budem môcť.“ Na jednej veľkej pustatine býval bohatý pán. Stálo mu na poli tristo stohov obilia a v chlievoch ležalo tristo kŕmnych volov a tristo kŕmnych bravov. U toho pána sa zastavil rúbačov sluha a ponúkol sa za mlatca. „No a kdeže ti je kamarátstvo?“ opýtal sa ho pán. „O kamarátstvo sa vy nestarajte! Len či mi dáte to obilie mlátiť?“ „Samozrejme dám; ale azda to nebudeš mlátiť sám?“ „Ej, či sám, či nie, veď sa potom presvedčíte!“ „No a čo budeš žiadať za výplatu?“ „Nič, pane, len čo si naraz odnesiem,“ odpovedal sluha. „No,“ pomyslel si pán, „veď žiadnych desať kíl neodnesieš.“ A súhlasil s tým. Keď bola blízko polnoci, tu sa okolo stohov ozvalo naraz tritisíc cepov: cup cup cup, cap cap cap! cup cup cup, cap cap cap! Čerti z horúceho pekla zbehli sa pomáhať svojmu kamarátovi, takže do rána bolo všetko obilie vymlátené, vyviate i pomerané. Ešte len začalo svitať, keď sa mlatca pán prišiel pozrieť na robotu. Nemohol sa vynadívať na tú skorú prácu. Bol rád, že obilie bolo dobre spracované a povedal mlatcovi, aby si zobral výplatu. Milý mlatca si prikázal vykladať obilie na široké plecia a pánova čeľaď mu na ne naložila dobrých desať kíl pšenice. „No, či ti to stačí?“ spýtal sa pán. „Hoj, čo by to bolo?“ zasmial sa mlatca. „Len ešte kladte! Veď vidíte, že ešte pod tým vyskočím.“ A vyložili mu všetko obilie na plecia a pánovi z toho dupkom stávali vlasy od strachu. „No, či ti to stačí?“ spýtal sa znova, ale mlatca sa opäť rozosmial, že čo by to ešte bolo. „Len kladte,“ povedal, „čo máte; veď vidíte, že ešte vyskočím, akoby som nič nemal.“ Sto tučných vykŕmených bravov vyšlo z chlievov a mlatca zobral všetko na chrbát. „No, u čerta, už ti to asi stačí?“ Ale čert sa len smial, ľahko vyskakoval a kázel klásť. Pán sa hneval, ale „slovo si stoj!“ — od slova neustúpil ani on. „Pustite sto vykŕmených volov,“ zakričal na čeľaď, „tie azda len nepoberie!“ Ale mlatca zobral aj tieto a rozosmievajúc sa do očí nahnevaného pána, utekal, akoby nič neniesol, k svojmu gazdovi. „No, gazda, tu máte!“ zhodil bremeno vo dvore rúbača. „Myslím, že sa už nebudete báť hladu, možno vás tu aj nechám, lebo mi už vychádza rok. Ale viete, kto som ja? Pamätáte, keď vám v hore ten posledný kúsok chleba zmizol?“ Rúbač prikývol hlavou: „Pamätám,“ povedal, „pamätám!“ „No tak vedzte, ja som čert; ten kúsok chleba som vám ukradol a za trest som vám musel celý rok slúžiť. Majte sa dobre!“ Vtom sa okolo domu rozľahol smiech, akoby tritisíc koní zarechtalo. Boli to čerti, ktorí vysmievali svojho kamaráta, že musel slúžiť u chudobného rúbača.

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: II

Poradie v zväzku: 47

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/47

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Peter Kovalič, Peter Beskid, Michal Vanek, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth