O sirote 7+

Rozprávka opisuje osamelosť a krivdu siroty Hanky, ktorá navštívi hroby svojich blízkych. Príbeh zdôrazňuje jej smútok a nádej na útechu. AI
Morálne ponaučenie AI: Láska a spomienka na blízkych nás môžu utešiť v ťažkých chvíľach.

Podal a rozpráva Jonatan Čipka z Malohontu

Opustená ako prst ostala Hanka na šírom svete. Pred troma rokmi zomrela jej dobrá matka. Otec oženil sa znovu, a to bolo jeho nešťastie, lebo mu zlostná žena hrýzla srdce, takže pod rokom vyschol ako trieska. Otec, matka, braček, sestra, všetko vymrelo; len Hanka ostala, aby trpela krivdu od ukrutnej macochy. Neborkej ústa boli spuchnuté od zauškovania, chrbát očernetý od palice, ruky doškriabané od roboty, oči červené od plaču, tvár bledá od žiaľu, líca vpadnuté od hladu. Kto ju len videl, zaplakal nad ňou. Miesto múky popol, miesto kaše piesok, miesto chleba skalu dávala jej mrchavá macocha. A k tomu nebolo toho hniliaka, toho žráča, toho daromníka, do ktorého by jej nebola nadávala.

I zabrala sa nevoľná sirota na cintorín, aby zaplakala nad hrobom matkiným a vyžalovala biedu svoju otcovi. Jasne svietil mesiačik na vysoké topole, ktoré povyrastali z hrobov a Hanka stojí pred bránou cintorína. Rada by dnu, ale nemôže; lebo sú dvere mocne zamknuté. Tu zalomí rukami a počne žalostne nariekať. Ako tak narieka, postaví sa pred ňou jeden staručký žobráčik a pekne sa jej opýta:

„Kdeže, kde, dievka moja, tak pozde?“

Vyžalovala Hanka krivdu svoju a prosila, aby jej otvoril bránu, že ide žalovať sa matke, otcovi, sestre, bratovi.

„Ach, dievka moja,“ povedal jej ten staručký, a to bol Pán Kristus — „veď ťa tvoji rodičia nepočujú; ale na ti tento šípový prútik, šibni tri razy ním na hroby tvojich milých a v tom okamžení otvoria sa!“

Brána rozletela sa a Hanka kráčala ponad staré i nové hroby k svojim milým. Príde k sestrinmu hrobu, šibne prvý raz šípovým prútikom naň a z hlbokého hrobu ozve sa hlas sestry:

„Kto to klepe na môj hrob?“

„Ach, sestrička moja, otvorže mi, otvor!“ zaplače Hanka.

Šibne prútikom druhý i tretí raz a sestrin hrob otvorí sa.

V bielej plachtičke ukrútená sedí v ňom sestra. I žaluje Hanka svoju biedu a umrelkyňa plače s ňou. Po chvíli jej slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, sestrička, obzri, kde ti braček leží!“

Hanka sa obzrie, sestra zmizne, hrob zavrie sa.

Ide ďalej k bračekovmu hrobu; šibne naň prvý raz šípovým prútikom a z hlbokého hrobu ozve sa hlas brata:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, braček môj, otvorže mi, otvor!“

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz a hrob bratov otvorí sa. V bielom kepeni ukrútený sedí v ňom brat. I žaluje Hanka svoju biedu a umrlec plače s ňou a po chvíli slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, sestrička, obzri, kde ti otec leží!“

Hanka sa obzrie, brat zmizne, hrob zavrie sa.

Nevoľnica kráča k otcovmu hrobu; šibne naň šípovým prútikom prvý raz a z hlbokého hrobu ozve sa otcov hlas:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, otec môj drahý, otvorteže mi, otvorte!“

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz, hrob rozletí sa a v ňom sedí umrlý otec. I rozpráva Hanka krivdy svoje, žaluje na macochu a umrlec plače s ňou a o chvíľu slabým hlasom povie:

„Obzriže sa, dievka moja, obzri, kde ti matka leží!“

Nešťastná dcéra sa obzrie, otec zmizne a hrob zavrie sa.

Slzy ju od žiaľu zaliali a tak sa pobrala na matkin hrob; ale si umienila, že už viacej neobzrie sa. Šibne šípovým prútikom na zarastený matkin hrob prvý raz a z hlbokého hrobu počuje volať matku:

„Kto to klope na môj hrob?“

„Ach, matka moja drahá, otvorteže mi, otvorte!“ plače Hanka.

Šibne prútikom druhý raz i tretí raz, hrob rozletí sa a v ňom sedí umrlá matka. I rozpráva Hanka krivdy svoje, žaluje sa na macochu a dobrá matka plače s ňou. Po chvíli prerečie žalostným hlasom:

„Obzriže sa, dievka moja, obzri, aký tam mládenec stojí!“

Hanka ale odpovie: „Veru sa ja, matka moja, neobzriem; lebo by ste sa mi skryli!“

I objíme dobrá matka opustenú sirotu; zem strasie sa a zasype matku i dcéru! — Hanka leží pri vlastnej materi!

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podáva a rozpráva Jonatan Čipka z Malohontu Opustená ako prst zostala Hanka na širokom svete. Pred tromi rokmi zomrela jej dobrá matka. Otec sa znovu oženil, a to bolo jeho nešťastie, lebo mu zlá žena hrýzla srdce, takže do roka vyschol ako trieska. Otec, matka, brat, sestra, všetko vymrelo; len Hanka zostala, aby trpela krivdu od krutej macochy. Neduživým ústam boli opuchnuté od uštipačiek, chrbát čierny od palice, ruky doškriabané od práce, oči červené od plaču, tvár bledá od žiaľu, líca vpadnuté od hladu. Kto ju len videl, zaplakal nad ňou. Namiesto múky popol, namiesto kaše piesok, namiesto chleba kameň dávala jej mršavá macocha. A k tomu nebolo toho hnusáka, toho žrútka, toho darmožráča, na ktorého by jej nebola nadávala. A tak sa nešťastná sirota vybrala na cintorín, aby zaplakala nad hrobom matkiným a vyžalovala svoju biedu otcovi. Jasne svietil mesiac na vysoké topole, ktoré vyrástli z hrobov, a Hanka stála pred bránou cintorína. Rada by vošla dnu, ale nemohla; lebo dvere boli pevne zamknuté. Tu zalomila rukami a začala žalostne nariekať. Ako tak nariekala, postavil sa pred ňu jeden staručký žobráčik a pekne sa jej opýtal: „Kdeže, kde, dievka moja, tak neskoro?“ Hanka vyžalovala svoju krivdu a prosila, aby jej otvoril bránu, že ide sťažovať sa matke, otcovi, sestre, bratovi. „Ach, dievka moja,“ povedal jej ten staručký, a to bol Pán Kristus — „veď ťa tvoji rodičia nepočujú; ale tu máš tento šípový prútik, šibni ním trikrát na hroby svojich milých a v tom okamihu sa otvoria!“ Brána sa rozletela a Hanka kráčala ponad staré i nové hroby k svojim milým. Prišla k sestrinmu hrobu, šibla prvý raz šípovým prútikom naň a z hlbokého hrobu sa ozval hlas sestry: „Kto to klope na môj hrob?“ „Ach, sestrička moja, otvor mi, otvor!“ zaplakala Hanka. Šibla prútikom druhý i tretí raz a sestrin hrob sa otvoril. V bielej plachtičke stočená sedela v ňom sestra. Hanka jej vyžalovala svoju biedu a umrelkyňa plakávala s ňou. Po chvíli jej slabým hlasom povedala: „Pozri sa, sestrička, pozri, kde leží tvoj brat!“ Hanka sa obzrela, sestra zmizla, hrob sa zatvoril. Pokračovala ďalej k bratovmu hrobu; šibla naň prvý raz šípovým prútikom a z hlbokého hrobu sa ozval hlas brata: „Kto to klope na môj hrob?“ „Ach, brat môj, otvor mi, otvor!“ Šibla prútikom druhý i tretí raz a bratov hrob sa otvoril. V bielom plášti stočený sedel v ňom brat. Hanka mu vyžalovala svoju biedu a umrelý plakával s ňou, a po chvíli slabým hlasom povedal: „Pozri sa, sestrička, pozri, kde leží tvoj otec!“ Hanka sa obzrela, brat zmizol, hrob sa zatvoril. Nevoľnica kráčala k otcovmu hrobu; šibla naň šípovým prútikom prvý raz a z hlbokého hrobu sa ozval otcov hlas: „Kto to klope na môj hrob?“ „Ach, drahý otec, otvorte mi, otvorte!“ Šibla prútikom druhý i tretí raz, hrob sa rozletel a v ňom sedel zosnulý otec. Hanka mu rozprávala svoje krivdy, sťažovala sa na macochu a umrelý plakával s ňou, a o chvíľu slabým hlasom povedal: „Pozri sa, dievka moja, pozri, kde leží tvoja matka!“ Nešťastná dcéra sa obzrela, otec zmizol a hrob sa zatvoril. Slzy ju od žiaľu zaplavili a tak sa pobrala na matkin hrob; ale rozhodla sa, že sa už viac neobzrie. Šibla šípovým prútikom na zarastený matkin hrob prvý raz a z hlbokého hrobu počula volať matku: „Kto to klope na môj hrob?“ „Ach, drahá matka, otvorte mi, otvorte!“ plače Hanka. Šibla prútikom druhý i tretí raz, hrob sa rozletel a v ňom sedela zosnulá matka. Hanka jej rozprávala svoje krivdy, sťažovala sa na macochu a dobrá matka plakávala s ňou. Po chvíli žalostným hlasom povedala: „Pozri sa, dievka moja, pozri, aký tam mladík stojí!“ Hanka však odpovedala: „Veru sa, matka moja, neobzriem; lebo by ste sa mi stratili!“ A dobrá matka objala opustenú sirotu; zem sa zatriasla a zasypala matku i dcéru! — Hanka leží pri vlastnej matke!

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: II

Poradie v zväzku: 36

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/36

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Peter Kovalič, Peter Beskid, Michal Vanek, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth