Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Či jesto pravda na svete 7+

Rozprávka rozpráva o dvoch bratoch, ktorí sa hádajú o pravdu a jej existencii. Jeden z nich utrpí vážne zranenie, no nakoniec príde k zmiereniu a poznaniu pravdy. Príbeh zdôrazňuje hodnotu pravdy a spravodlivosti. AI
Morálne ponaučenie AI: Pravda vždy pretrvá a spravodlivosť nakoniec zvíťazí.

Podali: Samo Ormis z Gemera, Adolf Ghillányi z Liptova, Štefan Daxner z Malohontu.

V jednej dedine vychoval raz jeden otec dvoch synov a potom umrel. Len čo otcovi oči zatlačili, chceli synovia hneď každý robiť po svojom, preto ihneď podelili sa so všetkým, čo po otcovi ostalo. A podelili sa ako rodní bratia narovno; dostalo sa im po tisíc zlatých. Podelení pustili sa svetom.

Idú, idú jeden vedľa druhého a ustavične dohadujú sa medzi sebou hneď o jednom, hneď o druhom; až ti im príde dohadovať sa o tom, či jesto pravda na svete.

„Brat môj zlatý,“ povie mladší, „už je to raz darmo, pravda musí byť na svete; lebo inakšie rozpadol by sa svet!“

„A už či rozpadol, či nerozpadol,“ povie starší, „ale pravdy nemáš; lebo tá dávno zahynula.“

„Nezahynula!“

„Ba zahynula!“

„Ba ver nezahynula!“

„Ba veru zahynula!“

Tak šlo to medzi nimi čím ďalej, tým tuhšie. Napokon povie mladší, keď ho to už dopálilo:

„No počkaj, veď ešte aj krem nás jesto ľudia na svete, opýtame sa tých. Ale ak pravda zahynula, hneď ti dám tých mojich tisíc zlatých!“

Staršiemu nebolo viac treba, hneď pristal na stávku.

Tu ide za nimi v bohatom koči veľký pán s červenými bajúzmi, s červenou bradou ako plameň.

„Ach, pán veľkomožný, prosíme vás ponížene len na jedno slovo,“ volajú bratia.

„No, čože by ste radi?“

„Oj, nože nám no, ako múdry pán, povedzte: Či jesto pravda na svete?“

„Škoda vám o tom aj dohadovať sa. Mali ste už dávno vedieť, že viac pravdy nieto. Oj, bračekovci, to celý svet vraví, že tá už dávno zahynula!“

Tu starší brat hneď odobral mladšiemu tých tisíc zlatých a skryl si do vrecka.

Idú ďalej ticho, akoby to už ani tí neboli. Starší len tak poťuťme usmieval sa za chrbtom mladšieho, že ho tak nič po nič pripravil o otčizeň.[49] Mladší len krútil hlavou a hrabal sa za ušima; lebo mu nijak nešlo do rozumu, že by pravda bola zahynula. A preto zas len začal dohadovať sa.

„Sem,“ povedá, „tých tisíc zlatých; lebo pravda nemohla zahynúť!“

„Ej, ba veru tie nemáš,“ riekol starší; „lebo pravda dávno zahynula!“

„No, už tá nezahynula; veď azda viem!“

„Ba veru tá zahynula; veď si počul, veď by azda páni tak nevraveli.“

„Zahynula!“

„Nezahynula!“

Šlo to medzi nimi vždy horšie, až zase ten mladší zavolal:

„No, ak pravda zahynula, dve oči mám, aj tie ešte vyklať si dám za ňu!“

„Nuž teda dobre,“ povie starší brat, „opýtame sa ešte koho-toho.“

Sotvie že zatíchli — kde sa vzal, tam sa vzal — ale šiel po ceste jeden páter.[50] I ten mal červené vlasy.

„Ach, pán prevelebný, prosíme vás ponížene, lenže nám povedzte: Či jesto pravda na svete?“

„Jah, deti moje,“ vzdychol si pán páter sťažka, „ani si na tom hlavy nelámte! Pravda dávno zahynula, my ju už len po chýre známe.“

Pán páter zašiel za vŕšok a starší brat vyňal spoza opaska nôž a vylúpil mladšiemu bratovi obe oči. A keď mu ich vylúpil, začal ešte aj posmievať sa mu:

„Ty škriepnik taký a taký, či ti to bolo treba? Teraz ťa tu nechám!“

A to bál sa už, že ho chytia a do chládku posadia; ale práve preto zas o chvíľku začal:

„Choď si ty pravdu hladať, kde chceš — a ja si pôjdem svojou cestou!“

A len nasilu odísť a odísť, a toho neboráka že tam nechá.

Ale mladší brat chytil sa mu za šaty a nespúšťal sa ho. Prosil sa mu, že by vari ten kameň bol mohol obmäkčiť, nie to ešte srdce ľudské:

„Brat môj, brat môj, keď si ma už takto aj o peniaze aj o svetlo božie pripravil, nože ma už teraz aspoň zaveď dakde pod panskú stenu, kde by mi ľudia hoc len od hladu skapať nedali!“

Na veľa prosenia zaviedol ho, ale miesto pod panské steny, ta pod viselnice.[51] Myslel si, že ho tam cez noc čerti uchytia — a to aj s tou jeho pravdou.

Už opustenejšieho na svete nebolo, ako tohto tu pod tými viselnicami. Vedel, že je noc, lebo svrčky svrčkali okolo neho; ale nevedel, kde je, či je ozaj dakde medzi ľuďmi a či Pánu Bohu za chrbtom. Myslí, počúva, nastŕca uši na všetky strany, ale nikde ništ. Raz okolo polnoci zaslúchne nad sebou akúsi vravu. A to vám tam boli čerti, čo na tie viselnice schádzali sa zo všetkých strán sveta, aby vyrozprávali si, čo kto skúsil, alebo vykonal.

„Hej,“ ozve sa prvý čert, „ja som si zarobil dneska pečienku. Dohonil som dvoch bratov, dohadujúcich sa, či jesto pravda na svete. Pomáhal som staršiemu, lebo ten s nami držal. A pomáhal som mu dovtedy, kým len mladšieho neolúpil o otčizeň a nevyklal mu oči.“

„Veru zaslúžil si si dnes večeru,“ povie druhý čert, „už je ten starší náš! A ten slepý že čo robí?“

„Neviem; zunuje dakde život, odpraví sa zo sveta a bude aj ten náš!“

„A jak ľahko pomohol by si!“ ozve sa tretí čert. „Nič by mu nebolo treba, iba čoby potieral si tou rosou jamky, ktorá tu na tieto zeliny padá, nuž by mu druhé oči narástli.“

Vtom doletelo druhé hajno[52] čertov a jeden z nich začal chváliť sa, že v tom a v tom meste pozapchával všetky studnice tak, že tam ľudia za kvapku vody budú jedno druhé zabíjať a do pekla posielať.

„A akože si to urobil?“ opytujú sa tamtí.

„Akože som urobil? Tak som to urobil, že na sedem míľ dovôkola pozháňal som všetky pramene na jedno miesto a prichlopil som veličiznou zápoľou, ktorú ani tisíc chlapov z miesta nepohne.“

Vtom uderila hodina a všetci čerti prepadli sa dakde do horúceho pekla až na dno. Ale ich rozprávku vypočúval ten slepý a pomyslel si:

„I čert môže dať dobrú radu; dakedy keby aj nechcel.“

Sotvaže na úsvite dopadla rosa, tu on hneď na rukách, na nohách pustil sa po zelenej pažiti a potieral si jarou rosou prázdne jamky očné a hneď mu začali aj oči rásť. Kým slniečko na prvé ráno obsušilo rosu, už ich mal ako trnky; na druhé ráno už mu boli ako hodné hrachy a na tretie ráno doplnili sa mu jamky krásnymi očima a videl dobre.

Hneď poberal sa do toho velikého mesta, co čerti v ňom zahatali pramene. Veľa mu nebolo treba dopytovať sa na cestu; chýry o tom šli ďaleko a viedli ho ako za nosom ta, kde to ľudia bijú sa o každú kvapku vody. Keď ta doputoval. hneď dal vyhlásiť sa, že on prišiel tak a tak z ďalekej krajiny, aby to mesto oslobodil od tej skazy, aby mu len dali tisíc chlapov na pomoc.

Ľudia ako ľudia! Jední tak, druhí inak vraveli o ňom: Jedni ho držali za blázna, že ako by on to vykonal, čo nikto nemôže: druhí hrozili sa mu, aby neposmieval sa im v biede, lebo že ho zabijú. Ale našli sa aj takí, čo si pomysleli: Nádeja je u človeka a pomoc u Pána Boha. Títo hneď hotoví s ním — a nazbierala sa ich pekná čiastka — že ho vo všetkom poslúchnu.

Tu on obliekol sa najskôr do kňazských hábov, vzal si svätenú vodu, a tak išiel za mesto ku tej zápoli. Príde tatam, pomodlí sa najskorej Pánu Bohu za dobré darenie, pokropí zápoľu zo všetkých strán svätenou vodou a rozkáže chlapom do roboty! Chlapi podkopú zápoľu, založia kolíky,[53] zaprú sa — ale ništ!

„No len, chlapi, ešte raz!“ zavolá im. Ale zase ništ!

„Ej, lenže len, zaprite sa, poprúžte sa!“ volá na nich. Chlapi zaprú sa, poprúžia sa — a zápoľu nadvihnú! Tu hneď začne valiť sa krásna čistá voda a valí sa taká, že temer všetky mlyny mala pozaberať, — len akoby ju bol z Dunaja narazil. Ale akoby aj nie, keď to zo všetkých prameňov tu bola voda zohnatá a teraz už sama podmývala si zápoľu!

Teraz by ste už boli mali vidieť, čo dialo sa tuná! Čo len nohy malo, bežalo k vode na ruvačky-mačky. To s hrnkom, to s debničkou, to s kupou, to s vedrom, to so šafľom, to i so džbarmi a so sudmi prichodili ľudia a načierali a naberali si; druhí len tak dobehli piť; tretí doháňali hneď aj statok napojiť. Lebo nazdávali sa, že to len za chvíľku tak potečie a potom prestane. Iba keď vždy viac vody pribúdalo, vtedy opamätali sa, že ich ten človek predsa len neoklamal. Tu už potom mladí, starí, malí, veľkí, chudobní, bohatí, všetci zhŕkli sa okolo neho a od radosti nosili ho na rukách ako dieťa. Naznášali mu aj darov a peňazstva hrúzu, že aj sedem ráz mohol odvážiť sa samým zlatom, a chceli ho aj pánom ustanoviť nad sebou.

Ale on ništ! On nechcel byť veľkým pánom. Jemu najlepšie páčil sa kremä stav kňazovský. A že ešte bol šuhaj mladý a mal pri rukách spôsob, vyučil sa na to kňazovstvo a stal sa v tom istom meste kňazom.

Dobre lebo nebárs! Bol on už teda tým kňazom — slávnym a rozhláseným po celej krajine i pre svoju múdrosť i pre svoju pobožnosť. Kde len aký hriešnik, každý k nemu chodil na spoveď; kde len aký chudobný človek, každý poberal sa k nemu, keď mu bolo tesno, o pomoc a poradu. A všetky deti, čo on krstil, boli vraj tie najlepšie a manželstvá, ktoré on spojil, najšťastnejšie. Takto on kňazoval za mnohé a mnohé roky, až ho napokon i šedivá staroba doháňala. Ale čím väčšmi beleli jeho vlasy, tým viac a ďalej šli o ňom chýry. Planí ľudia báli sa aj jeho mena a dobrí spomínali ho zakaždým a nedajbože prestúpiť jeho porady a naučenia; bo on nikdy ništ takého nepovedal, ani ništ takého neurobil, čo by nebolo bývalo po pravde a spravodlivosti.

I veru žil tam dakde akýsi veľmi starý, pritom aj veľmi hriešny žobrák a stenal od mnohých rokov na veliké bolesti. Lebo vraj všetky hriechy, čo za živa spáchal, obrátili sa mu na hmyz a hrýzli ho po celom tele do živého. Oddávna už ani nežil, ani neumieral, a hoci[54] ho už sedemdesiatsedem kňazov spovedalo, predsa ešte nemohol dokonať.

Tu ľudia, čo im už ľúto bolo starého hriešnika, zmilovali sa nad ním a sami prišli k tomuto nášmu spravodlivému kňazovi prosiť sa, aby mu spomáhal, lebo že tomu ani sedemdesiatsedem druhých kňazov nespomohlo. I vybral sa spravodlivý kňaz ku starému hriešnikovi.

Milý, mocný Bože! Kohože on tu videl? Svojho staršieho brata, čo mu bol dakedy oči vyklal! Ale nedal sa bratovi naraz do známosti; bo chcel, aby napred vyspovedal sa mu zo všetkých hriechov. Spovedá ho, spovedá zadlho — veľmi dlho; lebo koľko hmyzu na žobrákovom tele, toľko hriechov na jeho duši. Napokon prestal žobrák vravieť.

„No, či si už viac hriechov neurobil?“

„Nie!“ vraví žobrák.

„Ej, ba veru si ešte nie čistý. Ešte si dačo zatajil; lenže len vyspovedaj sa zo všetkého!“

Že už nie a nie, tajil starý hriešnik zle-nedobre a nebol by ani kliešťami vytiahol z neho čoby len slova. Naveľa, naveľa začne kňaz:

„A či ty vieš, keď hádal si sa o tú pravdu; keď olúpil si brata o otčizeň, aj oči vyklal si mu a zaviedol si ho pod viselnice, — akože povodilo sa s tým tam? Ačak ty to nevieš? Ale ja viem, čo si ty porobil. Lebo aby si vedel, ja som ten istý tvoj brat, čo chcel skaziť si ma, ale Pán Boh nedal! Či už teraz veríš, že jesto pravda na svete?“

Tu ožila v starom hriešnikovi duša ako na ostatné okamženie a poznal svojho brata a zavzdychol:

„Ach, verím, verím!“

V tom okamžení i dokonal a bolo po ňom.

Ale spravodlivý kňaz žil ešte aj potom a len potom ešte vedel ľudom vyložiť, ako pravda nezhynula, ako pravda jest a bude na svete po všetky časy a veky!

Keď konečne zaľúbilo sa Pánu Bohu povolať ho k sebe, tu všetko: malé, veľké, mladé, staré, bohaté, chudobné plakalo a vykladalo na jeho hrobe; lebo každé vedelo voľač o ňom povedať: „Toto a toto — toto a toto dobrého mi urobil!“

[49] otcovizeň, otcovské dedičstvo

[50] kňaz, duchovný otec

[51] šibenice

[52] kŕdeľ

[53] páky

[54] hodsi, hoďas

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podali: Samo Ormis z Gemera, Adolf Ghillányi z Liptova, Štefan Daxner z Malohontu. V jednej dedine vychoval raz jeden otec dvoch synov a potom zomrel. Len čo otcovi zatvorili oči, chceli synovia hneď každý robiť po svojom, preto sa ihneď podelili o všetko, čo po otcovi zostalo. A podelili sa ako rodní bratia narovno; dostalo sa im po tisíc zlatých. Po rozdelení sa vydali do sveta. Idú, idú jeden vedľa druhého a neustále sa dohadujú medzi sebou hneď o jednom, hneď o druhom; až im príde dohadovať sa o tom, či je pravda na svete. „Brat môj zlatý,“ povie mladší, „už je to raz tak, pravda musí byť na svete; lebo inak by sa svet rozpadol!“ „A či sa rozpadol, či nerozpadol,“ povie starší, „pravdu nemáš; lebo tá dávno zahynula.“ „Nezahynula!“ „Ba zahynula!“ „Ba veru nezahynula!“ „Ba veru zahynula!“ Tak to medzi nimi išlo čím ďalej, tým tvrdšie. Nakoniec povie mladší, keď ho to už rozčúlilo: „No počkaj, veď ešte aj okrem nás sú na svete ľudia, opýtame sa ich. Ale ak pravda zahynula, hneď ti dám tých mojich tisíc zlatých!“ Staršiemu to stačilo, hneď pristal na stávku. Tu za nimi ide v bohatom koči veľký pán s červenými bajúzmi, s červenou bradou ako plameň. „Ach, pán veľkomožný, prosíme vás pokorne len na jedno slovo,“ volajú bratia. „No, čo by ste radi?“ „Oj, nože nám, ako múdry pán, povedzte: Je pravda na svete?“ „Nemá zmysel o tom aj dohadovať sa. Mali ste už dávno vedieť, že pravdy už niet. Oj, bračekovci, celý svet vraví, že tá už dávno zahynula!“ Tu starší brat hneď zobral mladšiemu tých tisíc zlatých a schoval si ich do vrecka. Idú ďalej ticho, akoby to už ani neboli oni. Starší len tak potichu usmieval sa za chrbtom mladšieho, že ho tak úplne pripravil o dedičstvo. Mladší len krútil hlavou a hrabal sa za ušami; lebo mu nijako nešlo do rozumu, že by pravda mohla zahynúť. A preto zase začal dohadovať sa. „Vráť mi,“ povedal, „tých tisíc zlatých; lebo pravda nemohla zahynúť!“ „Ej, ba veru tie nemáš,“ povedal starší; „lebo pravda dávno zahynula!“ „No, tá nezahynula; veď azda viem!“ „Ba veru tá zahynula; veď si počul, veď by páni tak nevraveli.“ „Zahynula!“ „Nezahynula!“ Išlo to medzi nimi stále horšie, až mladší zase zavolal: „No, ak pravda zahynula, dve oči mám, aj tie si za ňu dám vyklať!“ „Nuž teda dobre,“ povie starší brat, „opýtame sa ešte niekoho.“ Sotva utíchli — kde sa vzal, tam sa vzal — išiel po ceste jeden páter. I ten mal červené vlasy. „Ach, pán prevelební, prosíme vás pokorne, len nám povedzte: Je pravda na svete?“ „Áno, deti moje,“ vzdychol si pán páter ťažko, „ani si z toho nelámte hlavu! Pravda dávno zahynula, my ju už len po chýre poznáme.“ Pán páter zašiel za vŕšok a starší brat vytiahol spod opaska nôž a vyklal mladšiemu bratovi obe oči. A keď mu ich vyklal, začal sa mu ešte aj posmievať: „Ty škriepnik taký a taký, či ti to bolo treba? Teraz ťa tu nechám!“ A už sa bál, že ho chytia a dajú do väzenia; ale práve preto o chvíľu začal: „Choď si pravdu hľadať, kde chceš — a ja si pôjdem svojou cestou!“ A len nasilu odišiel a nechal toho nešťastníka tam. Ale mladší brat chytil staršieho za šaty a nepustil ho. Prosil ho, že by možno ten kameň mohol obmäkčiť, nieto ešte ľudské srdce: „Brat môj, brat môj, keď si ma už takto pripravil aj o peniaze, aj o svetlo božie, nože ma aspoň teraz zaveď niekam pod panskú stenu, kde by mi ľudia aspoň od hladu nezomreli!“ Po veľa prosbách ho zaviedol, ale nie pod panské steny, ale pod šibenice. Myslel si, že ho tam cez noc čerti vezmú — a to aj s jeho pravdou. Už opustenejšieho na svete nebolo, ako tohto pod tými šibenicami. Vedel, že je noc, lebo svrčky okolo neho cvrčali; ale nevedel, kde je, či je ozaj medzi ľuďmi, alebo Pánu Bohu za chrbtom. Myslel, počúval, nastŕcal uši na všetky strany, ale nikde nič. Raz okolo polnoci zaslúchne nad sebou akúsi vravu. A to tam boli čerti, čo na tie šibenice schádzali sa zo všetkých strán sveta, aby si vyrozprávali, čo kto skúsil alebo vykonal. „Hej,“ ozve sa prvý čert, „dnes som si zarobil pečienku. Doháňal som dvoch bratov, dohadujúcich sa, či je pravda na svete. Pomáhal som staršiemu, lebo ten s nami držal. A pomáhal som mu dovtedy, kým mladšieho neolúpil o dedičstvo a nevyklal mu oči.“ „Veru si si dnes večeru zaslúžil,“ povie druhý čert, „ten starší je už náš! A čo ten slepý robí?“ „Neviem; zúfalo niekde žije, odíde zo sveta a bude aj ten náš!“ „A ako ľahko by si mu pomohol!“ ozve sa tretí čert. „Nič by mu netreba, iba aby si potieral jamky tou rosou, ktorá tu na tieto rastliny padá, a druhé oči by mu narástli.“ Vtom doletel ďalší kŕdeľ čertov a jeden z nich sa chválil, že v tom a tom meste pozapchával všetky studne tak, že tam ľudia za kvapku vody budú jedno druhé zabíjať a do pekla posielať. „A ako si to urobil?“ pýtali sa ostatní. „Ako? Tak som to urobil, že na sedem míľ okolo som pozbieral všetky pramene na jedno miesto a prichlopil som ich veľkou zápoľou, ktorú ani tisíc mužov z miesta nepohne.“ Vtom udrala hodina a všetci čerti prepadli sa niekam do horúceho pekla až na dno. Ale ich rozprávku počúval ten slepý a pomyslel si: „Aj čert môže dať dobrú radu; niekedy aj nechtiac.“ Sotva na úsvite dopadla rosa, hneď sa pustil po zelenej tráve na rukách a nohách a potieral si jarou rosou prázdne jamky očné a hneď mu začali oči rásť. Kým slniečko na prvé ráno osušilo rosu, už ich mal ako trnky; na druhé ráno už mu boli ako veľké hrachy a na tretie ráno sa mu jamky doplnili krásnymi očami a videl dobre. Hneď sa vydal do toho veľkého mesta, kde čerti zahatali pramene. Veľa sa nemusel pýtať na cestu; chýry o tom šli ďaleko a viedli ho ako za nosom tam, kde sa ľudia bijú o každú kvapku vody. Keď tam dorazil, hneď dal vyhlásiť, že prišiel tak a tak z ďalekej krajiny, aby mesto oslobodil od tej skazy, a aby mu dali tisíc mužov na pomoc. Ľudia ako ľudia! Jedni ho považovali za blázna, že ako by mohol vykonať to, čo nikto nemôže; druhí sa ho báli, aby sa im v biede nesmial, lebo že ho zabijú. Ale našli sa aj takí, čo si pomysleli: Nádej je v človeku a pomoc u Pána Boha. Títo hneď s ním — a nazbieralo sa ich pekné množstvo — že ho vo všetkom poslúchli. Tu sa obliekol najskôr do kňazských rúch, vzal si svätenú vodu a išiel za mesto ku tej zápoľi. Prišiel tam, pomodlil sa najskôr Pánu Bohu za dobré darenie, pokropil zápoľu zo všetkých strán svätenou vodou a rozkázal mužom do práce! Muži podkopali zápoľu, založili páky, zapreli sa — ale nič! „No len, chlapi, ešte raz!“ zavolal im. Ale opäť nič! „Ej, len sa zaprite, poprúžte sa!“ volal na nich. Muži sa zapreli, poprúžili sa — a zápoľu nadvihli! Tu hneď začala valiť sa krásna čistá voda a tiekla tak, že takmer všetky mlyny by mohla poháňať — akoby ju narazil Dunaj. Ale ako by aj nie, keď to bola voda zo všetkých prameňov, ktoré tu boli zhromaždené, a teraz už sama podmývala zápoľu! Teraz by ste mali vidieť, čo sa tam dialo! Čo len nohy mali, bežali k vode na ruvačky-mačky. Niektorí s hrncom, iní s debničkou, kopa, vedrom, šafľou, džbarmi a sudmi prichádzali ľudia a načierali, naberali si; druhí len tak dobehli piť; tretí hneď napájali aj dobytok. Lebo si mysleli, že to len na chvíľu potečie a potom prestane. Len keď vody stále pribúdalo, opamätali sa, že ich ten človek predsa len neoklamal. Tu sa už potom mladí, starí, malí, veľkí, chudobní i bohatí všetci zhŕkli okolo neho a od radosti nosili ho na rukách ako dieťa. Nazbierali mu aj dary a peniaze v takej hromade, že by ich mohol sedemkrát odniesť samým zlatom, a chceli ho aj za pána ustanoviť nad sebou. Ale on nič! Nechcel byť veľkým pánom. Najviac sa mu páčil kňazský stav. A keď ešte bol mladý šuhaj a mal schopnosti, vyučil sa na kňaza a stal sa v tom istom meste kňazom. Dobre, lebo nebárs! Bol už slávnym a rozšíreným po celej krajine i pre svoju múdrosť, i pre svoju pobožnosť. Kde len aký hriešnik, každý k nemu chodil na spoveď; kde len aký chudobný človek, každý k nemu prichádzal, keď mu bolo ťažko, o pomoc a radu. A všetky deti, ktoré on krstil, boli vraj tie najlepšie a manželstvá, ktoré on spojil, najšťastnejšie. Takto kňazoval mnoho rokov, až ho nakoniec doháňala i šedivá staroba. Ale čím viac mu bielili vlasy, tým viac a ďalej šli o ňom chýry. Zlí ľudia sa báli aj jeho mena a dobrí si ho vždy pripomínali a nedovolili si porušiť jeho rady a učenia; lebo on nikdy nepovedal ani neurobil nič, čo by nebolo pravdivé a spravodlivé. I veru žil tam niekde veľmi starý, pritom aj veľmi hriešny žobrák a trpel od mnohých rokov veľké bolesti. Lebo vraj všetky hriechy, ktoré za života spáchal, obrátili sa na hmyz a hrýzli ho po celom tele do živého. Už dávno ani nežil, ani neumieral, a hoci ho už sedemdesiatsedem kňazov spovedalo, predsa ešte nemohol zomrieť. Ľudia, ktorým už bolo ľúto starého hriešnika, zmilovali sa nad ním a sami prišli k nášmu spravodlivému kňazovi prosiť ho, aby mu pomohol, lebo ani sedemdesiatsedem iných kňazov mu nepomohlo. A tak sa spravodlivý kňaz vybral ku starému hriešnikovi. Milý, mocný Bože! Koho tam videl? Svojho staršieho brata, ktorý mu kedysi vyklal oči! Ale nedal sa bratovi hneď spoznať; lebo chcel, aby sa najskôr vyspovedal zo všetkých hriechov. Spovedal ho dlho — veľmi dlho; lebo koľko hmyzu na tele žobráka, toľko hriechov na jeho duši. Nakoniec žobrák prestal hovoriť. „No, neurobil si už viac hriechov?“ „Nie!“ vraví žobrák. „Ej, ba veru nie si ešte čistý. Ešte si niečo zatajil; len sa vyspovedaj zo všetkého!“ Keď už nechcel, tajil starý hriešnik zle a nebolo ho ani kliešťami vytiahnuť z neho ani slovo. Nakoniec začal kňaz: „Vieš, keď si sa hádal o tú pravdu; keď si olúpil brata o dedičstvo, aj oči mu vyklal a zaviedol ho pod šibenice, — ako sa tam povodilo? Nevieš? Ale ja viem, čo si spravil. Lebo aby si vedel, ja som ten istý tvoj brat, čo chcel zničiť, ale Pán Boh nedal! Už teraz veríš, že je pravda na svete?“ Tu ožila v starom hriešnikovi duša ako na poslednú chvíľu a spoznal svojho brata a zavzdychal: „Ach, verím, verím!“ V tom okamihu zomrel a bolo po ňom. Ale spravodlivý kňaz žil ešte potom a len potom vedel ľuďom vysvetliť, že pravda nezahynula, že pravda je a bude na svete po všetky časy a veky! Keď nakoniec Pánu Bohu zaľúbilo sa povolať ho k sebe, tu všetko: malé, veľké, mladé, staré, bohaté, chudobné plakalo a vykladalo na jeho hrobe; lebo každé vedelo o ňom povedať: „Toto a toto — toto a toto dobré mi urobil!“

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: II

Poradie v zväzku: 30

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/30

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Peter Kovalič, Peter Beskid, Michal Vanek, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth