Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

Zlý brat 7+

Rozprávka o dvoch bratoch, ktorí čelia skúškam a pomoci od zvierat. Príbeh zdôrazňuje vytrvalosť a pomoc v núdzi. AI
Morálne ponaučenie AI: Pomoc a vytrvalosť vedú k úspechu a šťastiu.

Povesť túto podávame doslovne tak, ako ju napísal Janko Kalinčiak v Bratislave r. 1842 do Prostonárodného zábavníka v podnárečí liptovskom.

Bola raz jedna mať a tá mala dvoch synov. Keď starší syn mau dvanásť rokov, nuž mu mamička povedala:

„Ach, syn môj drahý, úprimný, nože si už choď dade do sveta niaku službu hľadať! Lebo vás vaša mamička už ďalej živiť nemôže.“

A starší syn sa rozžehnau s matkou i bratom a išiou ta deľako do sveta.

A keď už i ten mladší dorástou, nuž mu mamička povedala:

„Nože, syn môj drahý, choď i ty dade do sveta! Lebo ťa ja už ďalej živiť nemôžem.“

A upiekla mu mamička na cestu tri posúšky, a on veľmi zaplakau a rozžehnau sa s dobrou matkou i išiou ta deľako cez hory, cez lesy do šíreho sveta. A tak išiou za dlhý čas; už sa mu aj posúšky minuli; išiou, a už ništ nemau, hyba sa korienkami na ceste za dlhý čas živiu.

Raz bou už veľmi hladný. Šadiaľ na šetkých stranách hľadau, obzerau sa; ale nič nevideu. Hyba raz vidí voľačô takô veľkô ako dom sa pred sebou hýbať — a to bou taký veliký mravec. Nuž tuná sa hneď dau doňho i volau:

„Mravec, zjem ťa!“

A mravec odpoviedau:

„Ach, nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď ti ja budem na dobrej pomoci ako vo dne tak i v noci.“

A Janko pokrútiu hlavou, pokrútiu, i povedau:

„No, keď sa tak prosíš, dobre, ja ti darujem život; ale mi povedz, kade ja tu von vyndem z tejto hory.“

A velký mravec mu ukázau jeden chodníček, a potom mu povedau, kade sa má obrátiť.

Šiou potom Janíčko za dlhý čas, išiou, a nevideu ani ftáčka, ani vrábka, hyba pustie hory, do ktorých ani len božie slniečko prejsť nemohlo. Raz voľačo takô zazrie ako dom, — a to bola veliká, veličizná fčela. I hneď na ňu zakričau:

„Fčela, zjem ťa!“

A fčela mu odpoviedala:

„Ach, nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď ti ja budem na dobrej pomoci ako vo dne tak i v noci.“

Ale Janko nechceu dlho upustiť. Ale keď sa už tak veľmi tá fčela prosila, nuž poviedau:

„No, ja nedbám. Ale mi aspoň dačo jesť daj, lebo som veľmi hladný.“

A fčela nič nemohla dať, lebo nič nemala; hyba mu ukázala chodník, ktorým by mohou najskorej z hory vynsť. A Janko si utreu slzy, šiou ďalej.

Išiou, išiou horamí, dolamí a nevideu ani ftáčka ani vrábka. Len raz voľačo na strome zakrákorilo. Ozreu sa, a tam v hniezde jedna straka svoje mladie kŕmila. Nuž sa hneď zaraduvau a vyšiou hore na strom a zavolau:

„Straka, zjem ťa!“

A straka odpoviedala:

„Ach, nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď ja ti budem na dobrej pomoci ako vo dne tak i v noci!“

Ale Janko ništ, ani počuť nechceu, len kričau:

„Zjem ťa, zjem ťa, zjem ťa!“

A straka volala:

„Nezedzže ma, Janíčko, nezec! Veď sa ti ja odslúžim.“

Nuž potom on pokrútiu hlavou, pokrútiu hlavou, pokrútiu, i povedau:

„No, teda mi aspoň tieto tvoje mladie daj; lebo sa dobre oblakov nechytím od hladu.“

Straka len prosila:

„Ach, nieže, Janíčko! Nože im len odpusť neboriatkom! Veď sa ešte maličkie. Ach, veď už skoro z hory vyndeš a tam ti všetko dajú, čo len budeš chceť.“

Nuž tak sa dau nahovoriť, i nehau tak straku i išiou voliakosi biedne horamí, lesamí, až sa mu pekná utešená krajina otvorila.

Uzreu potom jedno velikô mesto, nuž hneď prosto doňho išiou ku kráľovi a prosiu ho, aby mu dau niaku službu. Kráľ mu odpovedau:

„Dobre, syn môj! Mám moc husí, nuž ich môžeš pásť. Beztoho je to moc už na jednoho husacníka.“[32]

A Janko sa odobrau husi pásť. Ale ako sa veľmi začuduvau, keď tam svojho brata husi pásť našieu. Tento privítau veľmi chladne Janíka; lebo mu to nebolo po srsti, že tento jeho polovic husí pásť bude. Ba tak sa naňho nahnevau, že si umieniu svojho brata skaziť.

Raz išieu kráľ na prechádzku. Len veru uvideu v kúte staršieho husacníka stáť. Nuž sa ho opýtau:

„Huncút, čo chceš?“

A ten odpovedau:

„Veru môj brat povedau, že keď mu vašu najmladšiu dcéru dáte, že on cez jednu noc šetko zbožia, čo len máte, i pokosí, i poviaže, i do stodôl poprace. Nuž som vám to prišieu povedať.“

A kráľ dau zavolať Janíčka, a povedau mu:

„No, syn môj, čô si to povedau, že ty šetko moje zbožia cez jednu noc i pokosíš, i poviažeš, i popraceš, ak ti moju najmladšiu céru dám?“

„Ach, veď ja o tom ništ neviem, veď som ja ništ nepoviedau!“

„No, čis’ poviedau, čis’ nepoviedau, teraz to urobiť musíš; lebo si to neslobodno s kráľmi fačkuvať.“

A chudiak Janíčko vyšiou si von z mesta pod humná a tam plakau, plakau, až mu srdiečko usedalo. Už sa i stmievalo, on len veľmi horekuvau, nuž prišiou k nemu ten veľký mravec a opýtau sa ho:

„Čože ti je, Janíčko? Prečože tak veľmi plačeš?“

Janko odpoviedau:

„Ach, akože by som ja neplakau, keď môj brat na mňa kráľovi nacigániu, že keď mi on dá jeho céru, že mu ja všetko jeho zbožia cez jednu noc i požniem, i poviažem, i do stodôl odnosím.“

Mravec mu na to poviedau, aby sa nesmútiu; aby si len spať ľahou, že on to všetko porobí. A Janko skoro zaspau.

Vtom mravec zatrúbiu na sriebornej trúbce (lebo bou kráľ všetkých mravcov na svete), nuž tu z celieho sveta mravce sa počali hrnúť. Jeden niesou kosák, druhý povriesla, tretí koľky na snopov viazania, štvrtý kone vo voze zapriahnutie poháňau, a tak potom sa šecky chytili do priace: Jedni kosili, druhí viazali snopy, tretí zvážali do stodôl — a za niekoľko hodín bola priaca hotová.

Už ráno svitalo, Janko ešte spau. Kráľ pozreu z obloka na pole, a aj všetko zbožia bolo vo stodolách, a čo sa ta nepratalo, nuž celie stohy pred nimi stáli. Obliekou sa chytro a bežau ta do poľa. I veľmi sa začuduvau, keď Janka ešte spať našiou. Nuž ho zadrmau po pleci i zavolau:

„Syn môj, stávaj!“

Janko sa prebudiu a kráľ mu povedau:

„Syn môj, hodný si chlap!“

Potľapkau ho po pleci, dau mu pohár vína a okruh chleba a zasek ho pustiu ku jeho húskam.

0 dakoľko dní potom zase išieu kráľ na prechádzku. Len veru v pitvore v kúte zase stáu starší husacník, nuž mu kráľ poviedau:

„Čo chceš, huncút?“

„A veru môj brat povedau, že keď mu dáte vašu najmladšiu céru, že on cez jednu noc ešte krajší kaštieľ vystavia, ako je váš; čo budú takie stromy okolo neho, čo budú vždy kvitnúť a vždy na nich ftáčatá spievať. Nuž som vám to prišiou povedať.“

Kráľ dau Janka zavolať a zase mu kázau taký kaštieľ stavať.

A Janko vyšiou do záhrady a tam plakau, až sa večer priblížiu. Tu prišla k nemu tá fčela a opýtala sa:

„Čože tak plačeš, Janíčko?“

„Ach, akože bych ja neplakau, fčelička moja, keď môj brat na mňa kráľovi nacigániu, že keď mne on dá jeho najmladšiu céru, že ja cez noc taký kaštieľ vystaviam, čo mu nebude páru v celej krajine.“

„No, neboj sa ništ, syn môj! Choď spať! Veď ja to už všetko vykonám.“

A keď to poviedala, nuž zatrúbila na zlatej trúbce (lebo bola šetkých fčiel na svete kráľovná) a šetky fčely z celieho sveta šíreho sa zišli. Potom jedna maltu robila, druhá skaly vláčila, tretia múrala, štvrtá dachy pobíjala, — a tak im tá priaca spod rukú ako voda išla. Keď už šetko vymúrali, potom začali voskom šetko rúče zdnuky i zvonky lepiť. A tak, keď šetko hotovô bolo, zase sa rozišli do šíreho sveta.

Kráľ ráno stau, pozreu oblokom — a aj, divy sveta! Kaštieľ utešený, krásny, akoby ho z vajíčka vylúpiu, stáu v záhrade, povlač viedla pekne do kráľovho zámku a šadiaľ kvitnúce stromy okolo boli, ftáčatá si na nich prespevúvali ako milá vec. Nuž sa kráľ veľmi zaraduvau, vzau pantofle na nohy a hneď utekau ta do toho novieho kaštieľa. Janko ešte spau. Nuž ho kráľ potriasou i povedau:

„Hodný si chlap!“

Potľapkau ho po pleci, dau mu pohár vína a okruh chleba a zase ho prepustiu husi pásť.

Zas na to o niekoľko dní išieu kráľ na prechádzku. V pitvore v kúte stáu zase starší husacník, nuž sa ho kráľ opýtau:

„Ale huncút, čo ty tu chceš?“

„A veru môj brat povedau, že keď mu dáte vašu najmladšú céru za ženu, že bude mať s ňou do rána takô dieťa, čo bude vedieť ešte v to ráno i chodiť, i vraveť.“

Dau kráľ Janka zavolať, i povedau mu, čo brat naňho žaluvau. Tento sa vyhovárau; ale to mu nik nemohou dať ani rady ani pomoci; lebo kráľ na tom stáu, aby sa to tak stalo.

Keď prišiou večer, nuž Janka i s mladou peknou princezkou do jednej postele v novom kaštieli uložili. Keď zaspala princezka, Janko vyšiou z postele k obloku a tam plakau veľmi. Raz voľačo zaklepe na oblok; Janko otvorí a straka, čo sem prišla, opýta sa ho:

„Čože plačeš, syn môj?“

„Ach, ako bych ja neplakau, keď môj brat na mňa nacigániu, že ak mi kráľ dá jeho najmladšú céru za ženu, že budem mať s ňou do rána takô dieťa, čô bude hneď i chodiť i vraveť.“

„No, nič sa nestar, syn môj,“ povieda straka. „Ľahni si pokojne spať a nehaj oblok troška otvorený!“

Janko tak urobiu.

Ráno, keď svitlo, ešte v novom kaštieli oba mladí spali, len kráľ i s kráľovnou už boli hore. Tu sa otvorili dvere a hodný, pekný chlapček dnu veselo skočiu, bozkávau obom ruky i volau:

„Starý tatuško, stará mamička! Dobrô ráno vinšujem!“

A oba staričkí sa veľmi zradovali takiemu krásnemu vnúčatku. Išli do novieho kaštieľa, kde oba mladí ešte obejmutí spali. Zobudili ích a svoje požehnania im dali. Tu sa slávila veliká svadba a Janko po smrti svojho svokra zostau kráľom nad šetkými jeho krajinami.

[32] pastiera husí

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Povesť túto podávame doslovne tak, ako ju napísal Janko Kalinčiak v Bratislave roku 1842 do Prostonárodného zábavníka v podnárečí liptovskom. Bola raz jedna matka a tá mala dvoch synov. Keď starší syn mal dvanásť rokov, nuž mu mamička povedala: „Ach, syn môj drahý, úprimný, no choď si už dade do sveta nejakú službu hľadať! Lebo vás vaša mamička už ďalej živiť nemôže.“ A starší syn sa rozlúčil s matkou i bratom a išiel tam ďaleko do sveta. A keď už aj ten mladší dorástol, nuž mu mamička povedala: „No choď, syn môj drahý, choď aj ty dade do sveta! Lebo ťa ja už ďalej živiť nemôžem.“ A upiekla mu mamička na cestu tri posúchy, a on veľmi zaplakal a rozlúčil sa s dobrou matkou i išiel tam ďaleko cez hory, cez lesy do šíreho sveta. A tak išiel za dlhý čas; už sa mu aj posúchy minuli; išiel, a už nič nemal, iba sa korienkami na ceste za dlhý čas živil. Raz bol už veľmi hladný. Hľadal zo všetkých strán, obzeral sa; ale nič nevidel. A raz vidí niečo také veľké ako dom, čo sa pred ním hýbalo — a to bol taký veľký mravec. Nuž hneď sa do neho pustil a volal: „Mravec, zjem ťa!“ A mravec odpovedal: „Ach, nejedz ma, Janíčko, nezjedz! Veď ti ja budem na dobrej pomoci ako vo dne, tak i v noci.“ A Janko pokrútil hlavou, pokrútil, a povedal: „No, keď sa tak prosíš, dobre, ja ti darujem život; ale mi povedz, kadiaľ ja tu von vyjdem z tejto hory.“ A veľký mravec mu ukázal jeden chodníček, a potom mu povedal, kadiaľ sa má obrátiť. Išiel potom Janko za dlhý čas, išiel, a nevidel ani vtáčika, ani vrabca, iba pusté hory, do ktorých ani len božie slniečko prejsť nemohlo. Raz niečo také zazrel ako dom, — a to bola veľká, veľkolepá včela. Hneď na ňu zakričal: „Včela, zjem ťa!“ A včela mu odpovedala: „Ach, nejedz ma, Janíčko, nezjedz! Veď ti ja budem na dobrej pomoci ako vo dne, tak i v noci.“ Ale Janko nechcel dlho ustúpiť. Ale keď sa už tak veľmi tá včela prosila, nuž povedal: „No, ja nedbám. Ale mi aspoň daj niečo jesť, lebo som veľmi hladný.“ A včela nič nemohla dať, lebo nič nemala; iba mu ukázala chodník, ktorým by mohol najskôr z hory vyjsť. A Janko si utrie slzy, išiel ďalej. Išiel, išiel horami, dolinami a nevidel ani vtáčika, ani vrabca. Len raz niečo na strome zakrákalo. Otočil sa, a tam v hniezde jedna straka svoje mláďatá kŕmila. Nuž sa hneď zaradoval a vyšiel hore na strom a zavolal: „Straka, zjem ťa!“ A straka odpovedala: „Ach, nejedz ma, Janíčko, nezjedz! Veď ja ti budem na dobrej pomoci ako vo dne, tak i v noci!“ Ale Janko nič, ani počuť nechcel, len kričal: „Zjem ťa, zjem ťa, zjem ťa!“ A straka volala: „Nejedz ma, Janíčko, nezjedz! Veď sa ti ja odslúžim.“ Nuž potom on pokrútil hlavou, pokrútil hlavou, pokrútil, a povedal: „No, teda mi aspoň tieto tvoje mláďatá daj; lebo sa dobre oblakov nechytím od hladu.“ Straka len prosila: „Ach, nieže, Janíčko! No choď im len odpustiť, neborákom! Veď sú ešte maličké. Ach, veď už skoro z hory vyjdeš a tam ti všetko dajú, čo len budeš chcieť.“ Nuž tak sa dal nahovoriť, a nepokúsil sa tak straku a išiel voliakosi biedne horami, lesami, až sa mu pekná, utešená krajina otvorila. Uvideli potom jedno veľké mesto, nuž hneď priamo do neho išli ku kráľovi a prosili ho, aby mu dal nejakú službu. Kráľ mu odpovedal: „Dobre, syn môj! Mám veľa husí, nuž ich môžeš pásť. Bez toho je to veľa už na jedného husára.“[32] A Janko sa odobral husi pásť. Ale ako sa veľmi začudoval, keď tam svojho brata husi pásť našiel. Tento privítal veľmi chladne Janíka; lebo mu to nebolo po chuti, že tento bude pásť polovicu jeho husí. Ba tak sa naňho nahneval, že si chcel svojho brata pokaziť. Raz išiel kráľ na prechádzku. Len veru uvidel v kúte staršieho husára stáť. Nuž sa ho opýtal: „Huncút, čo chceš?“ A ten odpovedal: „Veru môj brat povedal, že keď mu vašu najmladšiu dcéru dáte, že on cez jednu noc všetko zbožie, čo len máte, i pokosí, i poviaže, i do stodôl poprace. Nuž som vám to prišiel povedať.“ A kráľ dal zavolať Janíčka a povedal mu: „No, syn môj, čo si to povedal, že ty všetko moje zbožie cez jednu noc i pokosíš, i poviažeš, i popraceš, ak ti moju najmladšiu dcéru dám?“ „Ach, veď ja o tom nič neviem, veď som ja nič nepovedal!“ „No, či povedal, či nepovedal, teraz to urobiť musíš; lebo si to nesmieš s kráľmi zahrávať.“ A chudák Janko vyšiel von z mesta pod humná a tam plakal, plakal, až mu srdiečko usedalo. Už sa i stmievalo, on len veľmi horúčkovito rozmýšľal, nuž prišiel k nemu ten veľký mravec a opýtal sa ho: „Čo ti je, Janíčko? Prečo tak veľmi plačeš?“ Janko odpovedal: „Ach, ako by som ja neplakal, keď môj brat na mňa kráľovi žaloval, že keď mi on dá jeho dcéru, že ja všetko jeho zbožie cez jednu noc i požnem, i poviažem, i do stodôl odnosím.“ Mravec mu na to povedal, aby sa nesmútil; aby si len ľahol spať, že on to všetko urobí. A Janko skoro zaspal. Vtom mravec zatrúbil na striebornej trúbke (lebo bol kráľ všetkých mravcov na svete), nuž tu z celého sveta sa mravce začali hrnúť. Jeden niesol kosák, druhý povriesla, tretí kolíky na viazanie snopov, štvrtý kone vo voze zapriahal, a tak potom sa všetci pustili do práce: jedni kosili, druhí viazali snopy, tretí zvážali do stodôl — a za niekoľko hodín bola práca hotová. Už ráno svitalo, Janko ešte spal. Kráľ pozrel z okna na pole, a aj všetko zbožie bolo vo stodolách, a čo sa tam nepratalo, nuž celé stohy pred nimi stáli. Obliekol sa rýchlo a bežal tam do poľa. I veľmi sa začudoval, keď Janka ešte spať našiel. Nuž ho zadrmolil po pleci i zavolal: „Syn môj, vstávaj!“ Janko sa prebudil a kráľ mu povedal: „Syn môj, hodný si chlap!“ Potľapkal ho po pleci, dal mu pohár vína a okruh chleba a zase ho pustil k jeho húsam pásť. O niekoľko dní potom zase išiel kráľ na prechádzku. Len veru v pitvore v kúte zase stál starší husár, nuž sa ho kráľ opýtal: „Čo chceš, huncút?“ „A veru môj brat povedal, že keď mu dáte vašu najmladšiu dcéru, že on cez jednu noc ešte krajší kaštieľ postaví, ako je váš; čo budú také stromy okolo neho, ktoré budú vždy kvitnúť a vždy na nich vtáčatá spievať. Nuž som vám to prišiel povedať.“ Kráľ dal Janka zavolať a zase mu prikázal taký kaštieľ stavať. A Janko vyšiel do záhrady a tam plakal, až sa večer priblížil. Tu prišla k nemu tá včela a opýtala sa: „Čo tak plačeš, Janíčko?“ „Ach, ako by som ja neplakal, včelička moja, keď môj brat na mňa kráľovi žaloval, že keď mi on dá jeho najmladšiu dcéru, že ja cez noc taký kaštieľ postavím, čo mu nebude páru v celej krajine.“ „No, neboj sa nič, syn môj! Choď spať! Veď ja to už všetko vykonám.“ A keď to povedala, nuž zatrúbila na zlatej trúbke (lebo bola kráľovná všetkých včiel na svete) a všetky včely z celého sveta sa zišli. Potom jedna maltu robila, druhá skaly vláčila, tretia murárila, štvrtá strechy pobíjala, — a tak im tá práca spod rúk ako voda išla. Keď už všetko vymurovali, potom začali voskom všetko ruky zdola i zvonku lepiť. A tak, keď všetko hotové bolo, zase sa rozišli do šíreho sveta. Kráľ ráno stál, pozrel z okna — a aj, div sveta! Kaštieľ utešený, krásny, akoby ho z vajíčka vylúpili, stál v záhrade, cestička viedla pekne do kráľovho zámku a všade kvitli stromy okolo, vtáčatá si na nich prespevovali ako milá vec. Nuž sa kráľ veľmi zaradoval, vzal papuče na nohy a hneď utekal tam do toho nového kaštieľa. Janko ešte spal. Nuž ho kráľ potriasol i povedal: „Hodný si chlap!“ Potľapkal ho po pleci, dal mu pohár vína a okruh chleba a zase ho pustil husi pásť. O niekoľko dní išiel kráľ na prechádzku. V pitvore v kúte stál zase starší husár, nuž sa ho kráľ opýtal: „Ale huncút, čo tu chceš?“ „A veru môj brat povedal, že keď mu dáte vašu najmladšiu dcéru za ženu, že bude mať s ňou do rána také dieťa, čo bude vedieť ešte v to ráno i chodiť, i rozprávať.“ Dal kráľ Janka zavolať a povedal mu, čo brat naňho žaloval. Tento sa vyhováral; ale to mu nik nemohol dať ani rady ani pomoci; lebo kráľ trval na tom, aby sa to tak stalo. Keď prišlo večer, nuž Janka i s mladou peknou princeznou do jednej postele v novom kaštieli uložili. Keď zaspala princezná, Janko vyšiel z postele k oknu a tam veľmi plakal. Raz niečo zaklopalo na okno; Janko otvoril a straka, čo sem prišla, opýtala sa ho: „Čo plačeš, syn môj?“ „Ach, ako by som ja neplakal, keď môj brat na mňa žaloval, že ak mi kráľ dá jeho najmladšiu dcéru za ženu, že budem mať s ňou do rána také dieťa, čo bude hneď i chodiť i rozprávať.“ „No, nič sa nestaraj, syn môj,“ povedala straka. „Ľahni si pokojne spať a nechaj okno troška otvorené!“ Janko tak urobil. Ráno, keď svitalo, ešte v novom kaštieli obaja mladí spali, len kráľ i kráľovná už boli hore. Tu sa otvorili dvere a hodný, pekný chlapček dnu veselo skočil, bozkával obom ruky i volal: „Starý tatuško, stará mamička! Dobré ráno vinšujem!“ A obaja starí sa veľmi zradovali takému krásnemu vnúčatku. Išli do nového kaštieľa, kde obaja mladí ešte objatí spali. Zobudili ich a svoje požehnanie im dali. Tu sa slávila veľká svadba a Janko po smrti svojho svokra zostal kráľom nad všetkými jeho krajinami. [32] pastier husí

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: II

Poradie v zväzku: 23

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/531/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Druhy-zvazok/23

Digitalizátori: Zuzana Behríková, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Peter Kovalič, Peter Beskid, Michal Vanek, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth