Zlatná krajina 7+

Vekové odporúčanie: 7+ ×

Prítomné sú smrť blízkeho, únos a hrozba smrti bez detailnej krvi.

Citlivý obsah:

smrt blizkeho 2/3

nasilie fyzicke 1/3

krutost trest 2/3

strach hrozba 2/3

unosa zajatie 1/3

hlad opustenie 1/3

krv poranenie 1/3

kanibalizmus 0/3

nadprirodzene motivy 2/3

diskriminacia stereotypy 0/3

sexualny subtext 0/3

Podal Jozef Henc z Nitrianskej a neznámy pisateľ v Zábavníku levočskom; rozpráva Pavol Dobšinský.

Keď som išiel — išiel som sám, neviem kde a kade — hlbokými dolinami, vysokými horami, rúdnymi cestami, stretol som tam jedného starého žobráka. Mal hlavu ako riečica a bradu po kolená.

„Kdeže, synku, kde?“ opýtal sa ma žobrák.

„Sám neviem; a vy kde?“

„Ani ja neviem.“

„No dobre, pôjdeme spolu.“

„Mohol by si dačo rozprávať!“

„Keď ja, reku, neviem. Vy ste starý, skúsený, vy skorej dač budete vedieť.“

„No, počúvaj, budem ti rozprávať o Zlatnej krajine.“

Počúvajte aj vy, poviem vám, čo som sa od starého žobráka naučil.

Bol raz jeden kráľ, kedy a v ktorej krajine žil, to už teraz nikto nevie, dosť na tom, že žil a bol veľmi bohatý a mocný. Okolití kráľovia večitý pokoj s ním urobili, pretože si jeho moci odolať nikdy netrúfali. Mal on krásnych troch synov, z ktorých najmladší bol najkrásnejší a najmúdrejší, že to až bolo na počudovanie svetu.

Ale milý kráľ pri tej svojej velikej sláve a moci veľmi spyšnel a myslel si, že už ani na nebi ani na zemi niet väčšieho pána, ako je on; a pritom veru aj na ľudí bol veľmi zlý a ukrutný a s nikým sa zniesť nemohol.

Raz ti tu prišla pokuta za hriechy. I upadol ten kráľ do smradľavej ošklivej nemoci, v ktorej ani spať, ani jesť, ani piť, ani ožiť, ani umrieť nemohol. Ba čo viac, pre náramný smrad, ktorý od neho vychádzal, žiadna živá duša ani len do toho domu pristúpiť nemohla, v ktorom on ležal. Tak stenal dni a noci sám a sám, ani len tí jeho najmilší synovia k nemu sa nezblížili. Dosť tu nazháňali všakových zelín a liekov, všetko bolo nadarmo. Každý len to hovoril, že veru niet človeka na svete, čo by ho z tej nemoci vytrhol.

Naposledku dali po všetkých krajinách rozhlásiť, že keď sa aspoň taký človek nájde, čo pri chorom kráľovi obstojí a len jednu noc vydrží, nuž mu dajú toľko zlata, koľko sám odváži; a že keby ho ešte dakto vyliečiť mohol, tomu by pol kráľovstva pripadlo. Dosť tu všakových mudrákov prichodilo zo šíreho sveta, čo by sa boli radi zlatom odvážili; ale každý hneď na prahu od velikého smradu omdlel, ktorý chcel ku chorému vkročiť.

V tie časy žil kdesi v ďalekej krajine jeden človek, ktorý mnoho vedel a všetky zelinky a korienky poznal, aj všeliake vôdky a olejčeky pripravovať vedel; ale pre svoju chudobu k ničomu prísť nemohol a so ženou aj deťmi biedu trel. Ešte ho druhí pred kráľom obžalovali, že je bosorák a darmožrút a taký ortieľ mu vyšiel od kráľa, aby sa neopovážil nikoho v jeho krajine liečiť.

Práve, keď mu tento ortieľ ohlásili, išiel smutný domov cez ulicu a rozmýšľal, čo si on už teraz počne, keď tu počuje vytrubovať, že tam a tam jesto taký a taký chorý kráľ a kto by len pri ňom jednu noc vydržal, nuž mu dajú toľko zlata, koľko sám odváži. „Toto ti je voda na môj mlyn“ — pomyslel si náš vedomec, zobral svoj šiator a poď za chýrom do ďalekej krajiny ku smradľavému kráľovi.

Natúlal sa neborák so ženou a deťmi dosť, až napokon prišiel došarpaný, dotrhaný pred bránu kráľovského paláca.

„Kto si? Čo si?“ opýta sa ho tu varta.

„Taký a taký som,“ odpovedal smelo, „prichodím z ďalekej krajiny ku vášmu kráľovi. Už ja musím čo len tú jednu noc s ním vydržať.“

Už viac nebolo treba. Priam ho zaviedli ku kráľovým synom, tí sa mu dali poriadne obliecť a hneď žiadali, aby sa preukázal. Nebolo mu na to veľa treba, len pripravil akúsi vôdku a natrel sa ňou, hneď mohol ku chorému kráľovi. Ten sa mu náramne zradoval:

„Vitaj,“ povedá, „človeče, kto si koľvek. Už toľko rokov tu ležím a človeka som pri sebe nevidel!“

Tak aj synovia kráľovi, keď sa tou vôdkou natreli, mohli k otcovi pristúpiť a s ním sa zhovárať. Radosť bola v paláci veliká a príchodziemu odvážili naraz toľký kruch zlata, koľký sám zavážil. U nášho statočného chlapa bolo už teraz po biede, ale kráľ ešte stonal. Tu ho už len prosili a nasľubovali mu hory-doly, aby sa pokúsil chorého aj vyliečiť.

„Jaj, páni moji,“ odpovedal vedomec, „to tak ľahkým spôsobom nejde. Ja musím naozaj pri chorom jednu noc spať, a ked to vydržím, potom vám poviem, čo myslím.“

Mladí králi pristali na tom, dali ešte nádhernú večeru pripraviť a po večeri sa odobral vedomec ku kráľovi spať.

Ako pri ňom spal, prisnilo sa mu, že tam a tam v Zlatnej krajine jesto jedna studnička a že keby sa chorý z nej napil a tou vodou umyl, priam by tak omladol ako dvanásťročný chlapec. Nemeškal on to hneď ráno kráľom oznámiť a prosil sto ráz za odpustenie, že to nestojí v jeho moci kráľa vyliečiť; ale keď chcú mladí, aby sa o to pokúsili, tej vody doniesť.

„To je najmenšia starosť,“ preriekol najstarší syn, „o to sa my hneď pokúsime. Ačak, otec, nemáte nič proti tomu, aby som ja šiel tú Zlatnú krajinu vyhľadať a vám tej vody doniesť.“

„Nemám, nemám,“ stenal starý kráľ, „bo by už raz čas bol, lebo odžiť, lebo umrieť. Ktorý to z vás vykoná, ten bude po mojej smrti vo všetkom pánom.“

Tu by už každý z nich bol mal vôľu do Zlatnej krajiny; ale najstarší mal prvô právo a tak otec toho poslal. Ten si nabral silu peňazí, sadol na dobrého koňa a pošiel, že mu za pätami ni chýru ni vidu nebolo. Že vraj, len keby sa pod rokom nevrátil, tak aby ho stredný brat prišiel vyhľadať.

Dobre i nebárs. Chodí tento najstarší po širokom svete: po horách, po dolinách, po mestách, po krajinách a všade sa opytuje na Zlatnú krajinu. Ľudia mu vedeli o všeličom povedať, ale keď prišla reč na Zlatnú krajinu, tu každý onemel ako ryba. Bo o tej krajine nebolo chýru ani slychu.

Skedy-neskedy dotiahol potom do jedného veľmi veľkého a pekného mesta. Čudoval sa na tú krásu a nádheru, na tie nábytky, čo tam videl; ale najväčšmi sa čudoval na tom, že je všetko preplnenô bohatstvom a v celom meste ani živej duše — všetko to spalo a driemalo, akoby ich bol poklal. Sám bol tam živý medzi mŕtvymi, kým nedošiel na druhý koniec mesta. Tu vidí tri veliké brvná a na nich sedia traja starci staručičkí: brady a fúzy dlhé, šedivé, že všetky tie brvná zakrývali.

„Bože, daj šťastia!“ pozdravil sa im kráľovič.

„Bože, daj aj tebe!“ odpovedali starci.

„Ale moji drahí ľudia,“ opýtal sa zase kráľovič, „nože vy mne povedzte, či dobre idem do Zlatnej krajiny? Už som skoro celý svet pochodil a ešte som o nej chýru nepočul.“

„Mali by ste dobre ísť,“ rečie tu najstarší z nich, „bo už toto naše mesto prislúchalo dakedy do Zlatnej krajiny. Ale či tá ešte stojí, to my vám povedať nemôžeme. Práve dnes päťsto rokov, čo sme sa my hrali tu na týchto brvnách ešte ako malé deti. Odrazu čo sa stalo, to sa stalo, ale my sme sa ani hnúť nemohli. Od tých čias sme sa tu ostarali, ako nás vidíte a naše mesto spí a žiadna duša sa v ňom prebrať nemôže. Už ich síce mnoho takých ako ste vy tadiaľto prešlo, ale žiadneho sme nevideli naspäť ísť.“

„Už poručeno Pánu Bohu, idem aj ja!“ to povedal kráľovič, popchol koňa a zmizol starcom z očú.

Ide ďalej, príde na jednu zlatom vykladanú hradskú. Hneď si pomyslel, že to už iste v Zlatnej krajine sa nachádza, bo takej cesty ešte nikde nevidel. Ale sa bál po nej ísť, len stranou po chodníčku kráčal. Tak na polceste príde ku jednému peknému stavisku. On si myslel, že to dáky zámok, ale to bol Čertov hostinec. Na bráne stálo napísanô: Kto nemá peňazí, nech sem nechodí. A pekná hudba zavznievala mu do uší. „Čože by ja peňazí nemal?“ pomyslel si kráľovič a vpálil zrovna dnu.

Tu ho hneď obskočili sluhovia, z koňa mu pomohli a do nádhernej paloty uviedli, kde veľa pánov a paničiek už len na neho čakalo. Hneď ho schytili do tanca a potom jedenia, pitia bolo až nazbyt. Nikdy za života tak dobre sa nezabával. Naveľa si ale aj pomyslel, že by už bolo aj odísť. Chce platiť a tu pýtajú toľko, že vari ani jeho otec toľko bohatstva nemal.

„Ale čo myslíte, dobrí ľudia, veď som ešte len krátky čas tu!“ rečie kráľovič.

„Ej krátky, nekrátky,“ odpovedajú mu, „čo nás tam do toho? Keď nemáš čím platiť, musíš tu s nami ostať trebárs do súdneho dňa.“

I tak nedajbože odtiaľ vyjsť, musel tam ostať až do toho súdneho dňa.

A tu doma čaká utrápený otec najstaršieho syna, čakajú i netrpezliví bratia. Rok dochodí, pozerajú von každý deň, či nejde; rok sa minul, vyzerajú každú hodinu, či je už nie tu. Ale mohli tí takto vyzerať ozaj do súdneho dňa. Naposledku povedajú:

„Tam ten už zahynul!“

A stredný brat:

„Keď zahynul, idem ho ja, aj tú vodu vyhľadať, azdaže šťastnejší budem.“

„Vyberže sa tedy!“ hovoril otec, trebárs sa už obmýšľal, že by i tento druhý zahynúť mohol.

Ale stredný syn nedal si to dva razy povedať, naplnil kapsu, vzal ostrý meč, sadol na bystrého koňa, — a tými istými chodníčkami čo jeho brat, dostal sa na ten Čertov hostinec, odkiaľ nedajbože viac vyjsť; tam i ten sedel, jedol, pil, tancoval, a tak to malo ísť až do toho súdneho dňa.

Doma čakajú rok, dochodí aj druhý a stredný syn neprichodí. Chorému otcovi skapaných synov ani spomenúť nesmeli, len sa už v tom treťom tešil pri svojich hrozných mukách a trapiech. Ale tomuto otcove bolesti pokoja nedali. Konečne predstúpil pred otca a prosil, aby ho pustil bratov aj tú vodu vyhľadať.

„Akože ťa pustím, syn môj drahý,“ hovoril otec, „veď si ty najkrajší a najmúdrejší zo všetkých, a keď teba stratím, neostane mi nikto na svete, kto by ma potešil a krajinu obhájil. Radšej už len tieto muky a čo do súdneho dňa znášať budem, akoby som teba mal utratiť.“

„Lenže mňa vy pusťte, otec môj! Azdaže ja šťastnejší budem a vás aj bratov vyslobodím.“

A tak neprestával sa mu prosiť, kým ho len na cestu nepožehnal. Tu sa kráľovič ešte dal odmaľovať a meno aj krajinu si podpísať, skadiaľ je, aby keď sa mu pošťastí tej vody dostať, akú-takú pamiatku po sebe v tej krajine zanechal. Obraz si do mocného toku zapravil a tak sa vybral.

Chodil po mnohých krajinách a všade si jeho krásu na pamiatku zapisovali, že ešte takého kráľoviča nevideli. O Zlatnej krajine dlho niet chýru, ale on len ide, ide-letí na svojom tátošovi, kým sa nestaví pred bránami toho zakliateho mesta. Tu všetko ako dakedy: bohatstva a dostatku plno, ale ľudia spia, ani sa nepohnú; trasie ich, ale nik sa neprebudí. Na konci mesta príde k trom brvnám a tu traja starci šediví ako predtým, lenže im už brady všetky brvná prikryli, aj do zeme korene pustili.

„Bože vám daj šťastia!“ poklonil sa kráľovič.

„Bože daj i tebe!“ odpovedali starci.

„Prosím vás, či by ste mi nevedeli voľač o Zlatnej krajine povedať? Už temer rok za ňou putujem a dôjsť sa jej nemôžem.“

„Ej, vieme, krásny kráľovič, tu my ju už vyše päťsto rokov takto, ako nás vidíš, strážime. Dakedy sme sa ako malí chlapci na týchto brvnách hrali, keď tu odrazu všetko zmeravelo a my sme sa ďalej ani na krok hnúť nemohli. Veľa ich už tadiaľto do Zlatnej krajiny prešlo, ale žiaden sa nevrátil. Len nedávno ešte všetkým činom takí dvaja prešli, ako si ty, ani tí sa nevrátili. Hybaj aj ty radšej naspäť, kým ešte môžeš, lebo sa ani ty nevrátiš.“

„Bude, ako Boh dá,“ rečie kráľovič. „Tí dvaja, to boli moji bratia a ja ich musím vyhľadať. Zbohom tu zostaňte!“

„No choďteže s milým Pánom Bohom!“ odpovedali starci a kráľovič sa pohol von za bránu.

Ako tu ide, raz vidí, že jeden starý žobrák proti nemu o palici kríva. Zastavil sa pri ňom a pozdravil sa:

„Pán Boh vám daj dobrý deň, starý otec!“

„Pán Boh daj aj tebe, synak! Kdeže si sa zachytil, kde?“

„Len sem do Zlatnej krajiny, a vy že kde idete?“

„Len tak, ako vidíš, po dobrých ľuďoch.“

„Ej, počkajteže,“ povedá kráľovič, „veď vás ani ja tak naprázdno neprepustím.“ Vyňal z vrecka dukát a podal mu ho.

„No, počkaj že už teraz aj ty, za dobrú pomoc zíde sa ti dobrá rada. Žiaden nezná lepšie o Zlatnej krajine ako ja, a preto počuj, čo ti ja poviem. Prídeš teraz na zlatú cestu, pusť sa smelo po nej! Ale naprostred tej cesty stojí Čertov hostinec, v ktorom jesto všetko napohotove, čo si len duša zažiada. Utešená hudba z neho sa ozýva a každého dnu vábi a koho tá nezvábi, toho nasilu ta dnu volajú, alebo vovlečú. Ale ty sa urob, akoby si nič nevidel, nič nepočul. A čo by ťa ako srdce dnu ťahalo, čo by ťa ako volali, nechoď! Ak ta vojdeš, tam budeš s tvojimi bratmi do súdneho dňa čakať; lebo tí sa dali ta dnu zvábiť a viacej von nemôžu.“

Na konci zlatej cesty stojí utešený zámok, vojdi doň smelo! Uvidíš tam, čo si ešte odjakživa nevidel. Ale sa veľmi pritom všetkom nezastavuj! V prvej izbe nájdeš peceň chleba na stole, — schovaj si ho dobre, ten sa ti ešte zíde. V druhej izbe naprostred stola nájdeš kuľač^[5] vína, — aj ten si dobre schovaj, zíde sa ti aj ten.

V tretej izbe bude jedna panička na posteli ležať, taká, ako ju Pán Boh na svet dal a iste nieto v celom svete krajšej. Ale to ti povedám, ani sa jej nedotkni! Lebo ak sa jej len dotkneš, zle bude s tebou, iba po siedmich rokoch sa na túto istú zlatú cestu navrátiš a druhých sedem sa minie, podčím sa potom zase s ňou zídeš.

Nad jej posteľou visí zlatý víťazlivý meč, ktorý z pošvy do pošvy vždy sa vyťahuje a prestrkuje. Ten si ty vezmi a svoj vstrč na jeho miesto; to je meč, ktorým všetko na svete premôžeš, len si ho varuj ako oko a ani na spaní od svojho boku neodpáš!

Vo štvrtej izbe sa nachodí studnička a v nej tá najlepšia, od všetkých neduhov uzdravujúca voda. Najprv sa sám z nej napi a v nej sa umy, aby ti viac žiadna nemoc na svete neškodila a potom načri aj pre tvojho otca! Keď sa ten z nej napije a umyje, hneď ozdravie a omladne, ako dvanásťročný chlapec.

Smelo môžeš potom obzerať tú krásu a to zlato v tom zámku, len daj pozor, aby si sa ešte pred dvanástou z neho vrátil. Bo jestli ťa dvanásta hodina v ňom zastihne, nikdy odtiaľ nevyjdeš a tú paničku nikto viac neoslobodí.

Keď to všetko tak vykonáš, vráť sa na zlatú cestu a choď smelo do toho hostinca! Ukáž čertom víťazlivý meč a hneď všetci utečú. Bratov si pojmi so sebou a ponáhľajte sa k otcovi!

Ale ti zase povedám, aby si na ceste nikdy prv nezaspal ako oni. Bo ti krčiažtek s vodou odnímu a vieš, že otec tomu prisľúbil krajinu, kto mu tej vody prinesie. Len choď zbohom a všetko tak urob, ako som ti kázal.“

Dobre vedel starý človek, ako sa má stať, a preto mu ešte raz prihrozil, aby sa dobre držal a s ním sa rozlúčil. Kráľoviča už len ta ťahalo do Zlatnej krajiny. Že to bola naozaj Zlatná krajina, to sa hneď ukázalo, bo len pár skokov urobil a už bol na ceste zlatom dláždenej. Letel si po nej na bystrom tátošovi, len sa mu tak zlatý prach ponad kúril. V okamihnutí bol už pri Čertovom hostinci. Spomenul si na bratov, ako tí tam musia čupieť a tá milá hudba len tak žilky v ňom preberala.

„Nechže sa vám ľúbi! Nechže sa vám páči dnu k nám, ako je tu dobre!“ ozývali sa hlasy proti nemu.

Už len toľko, že ta dnu neobrátil. Ale si spomenul na slová starcove, urobil sa akoby nič nepočul a prešvihol ako strela popri Čertovom hostinci. On bol prvý za toľko sto rokov, čo ten hostinec obišiel. Popohýnal koňa a zabehol ešte do večera ďaleko do tej Zlatnej krajiny až pred samô zlatô mesto a pred zlatý zámok. Tu stál jeden pekný strom a okolo neho zelená lúka. Vedel, že teraz dnu nemôže a že krem neho tam živej duše nieto. Zosadol z koňa, pustil ho do lúky a sám sa vyspal dobre až do rána.

Na svite vstal, koňa osedlal a jedným cvalom preletel mesto, iba sa na zámockom dvore zastavil. Tu, pravda, všade krása, akej dosiaľ nikdy nevídal, ale on sa nemeškal, zosadol, priviazal koňa o zlatý stĺp a šiel do zámku. Príde do prvej izby, tu mu až oči oslepli od zlata. Ale on na to nedbal, len keď videl na zlatom stole peceň chleba, skryl si ho do vátošne^[6].

Išiel do druhej, tam všetko krajšie, ale ani na to nedbal. Vzal tam kuľač s vínom sprostred stola a ponáhľal sa do tretej.

V tretej izbe padol mu do očú ten víťazlivý meč, ktorý sa neprestajne z pošvy do pošvy postrkoval. Ten si vzal a svoj na jeho miesto strčil. Krásna panička pod mečom na posteli ležala, a tá mu teraz ani na um neprišla.

Otvoril štvrtú izbu, tam bola tá zázračná studňa, všetka zlatým kamením vykladaná. Napil sa tej čistej vody, umyl sa v nej a hneď oveľa krajší vyzeral ako prvej a zdal sa tak ľahkým, ako čoby v povetrí poletúval. Tam boli aj krčiažky napohotove, nabral do jedného tej vody, zapchal a dobre do vátošne ochránil. Poobzeral potom i ďalej všetky izby a natešil sa v tom nesmiernom bohatstve. Už sa štastlive poberal von.

Tu ako cez tú tretiu izbu prechodí, padne mu do očú tá utešená panička. Zastavil sa, pomyslel si, že ešte slnko nevysoko a času dosť do poludnia, panička sa mu čo ďalej lepšie páčila a vyznal, že ešte krajšej stvory na tom svete nevidel. Pristúpil k posteli a zabával sa s ňou ako so živou.

Raz ale už aj dvanásta prichodila. Neveľa sa už teraz meškal, ale vzal svoj obraz, položil ho tam na jeden zlatý stolíček, aby dakedy, keď sa tá panička prebudí, znala, kto tam bol, aký bol a vyšiel von, sadol na koňa a tak ho popchol, že ako jasná strela von z mesta vyleteli. Ale tu začnú za ním vrešťať všeliake ohnivé potvory, obri, draci; on ale strmo vyletel a pustil sa behom preč, sám nevedel, v ktorú stranu letí.

V tom meste a v Zlatnej krajine medzitým všetko ľudstvo akoby sa zo sna prebudilo, povstávalo a všetci starší sa zobrali na zámok k tej paničke a ich kráľovnej, aby im povedala, kto ich oslobodil a koho im Boh za kráľa a jej za muža poslal.

„Moji milí,“ odpovedala im kráľovná, „viem i ja dobre, čo v písmach stojí, že ten má byť mojím mužom a vaším kráľom, kto nás oslobodil. Lež viete, že i ja som tak tuho spala ako vy, a tak neviem naskrze, kto tu bol a kde sa podel. Ale viete, že i to v písmach stojí, že kto na spravodlivô poludnie z nášho mesta utečie, ten nás vyslobodí. A tak ten náš vysloboditeľ nebude tu, ale ešte ani nemôže byť ďaleko. Preto posadajte na kone a bežte na všetky strany sveta ho hľadať a povedzte mu, že kto je koľvek, ruku mu podám a budem jeho ženou.“

Hneď sa tí rozbehli na všetky strany širokého sveta, ale veru nášho kráľoviča dohoniť nebolo možno. Mal ten ešte lepšieho tátoša ako títo všetci a nezastavil sa iba kdesi ďaleko v susednej krajine pred jedným velikým mestom. Videl už teraz dobre, že zablúdil.

„Ale,“ povedá si, „práve dobre, že som pri meste; idem tunajšieho kráľa navštíviť, azdaže mi ten povie, kde môjho otcova krajina leží.“

I tak sa predstavil kráľovi. Lež tu veru o jeho krajine nič nevedeli povedať, len ho veľmi srdečne prijali a nad jeho neslýchanou krásou sa čudovali. Na uvítanku pripravili velikú hostinu a drahé vyberané jedlá, akých náš kráľovič nikdy predtým nejedol, šli jedno za druhým na stôl, že tomu ani konca-kraja nebolo.

Ale čomu sa kráľovič najväčšmi čudoval, bolo to, že pri tej všetkej hojnosti ani kúsok chleba na stôl neprišlo. Počal sa nazdávať, že tu len pre chudobných chlieb držia a páni samými pečienkami sa hostia.

„Ale,“ myslí si, „nech psom tráva rastie, keď kone vydochnú, — ja tu pre vás o hlade neostanem a len sa chcem toho najesť, čo mne chutí.“

I zapýtal si on kúsok chleba, že je on, povedá, na také jedla nezvyknutý, a za smidku chleba zaplatí, čokoľvek budú žiadať.

„Brat môj milý,“ odpovedal mu na to kráľ, „ja by som sám dal za omelinku chleba, čo najdrahšie mám a to čo by ju moji poddaní len ovoňať mohli. Ale vidíš, v mojej krajine bol dakedy vrch chlebu, a už vyše päťsto rokov, čo žiadneho chleba sa nerodí. Kráľovná naša, ktorej som ja len námestník, býva v Zlatnej krajine, tá mala mať pre našu krajinu peceň chleba, čo by nám naveky dosť bolo. Bo tak v písmach stojí, že vtedy sa v našej krajine chlieb rodiť bude, keď ten peceň chleba užijeme. Teraz, keď som ju oň prosil, dostal som odpoveď, že ten peceň skapal, a tak už ani nemáme nádeju, žeby sme sa dakedy dožili chleba.“

Tu sa dozvedel náš hrdina, čo za zázračný chlieb on vo svojej vátošni nosí a rozpomenul sa, čo mu dakedy starček bol povedal, ale sa nevyzradil.

„Teraz mi napadá,“ hovorí on, „že ja mám mať kdesi vo svojej vátošni voliaky zázračný peceň chleba, ktorý mi moja matka dala na cestu, že sa mi voľakde veľmi zíde. Preto, ak chcete, predám vám ho za dvanásť vozov najdrahších vecí a dvanásť regimentov vojska.“

„Oj, vďačne ti dáme i viac, len ho sem, aby sme ho aspoň ovoňali.“

Priam sa schopil od stola a priniesol ten peceň. Odkrojil si z neho kráľ, krájali si dvorani do radu, krájali si všetci a chleba neubývalo. Od tých čias sa začalo v tej krajine žito rodiť a chleba vždy bolo dosť.

Nebavil sa náš hrdina dlhšie, len kým mu tých dvanásť vozov najdrahšími vecmi naložili a dvanásť plukov vojska vystrojili. Chodil potom za dlhý čas sem i tam s tou svojou chasou, až raz prišiel zase do cudzej krajiny. Kráľ tej krajiny zavolal pocestného k obedu. Tu už bolo i chleba i jediva až do ryhu, ale čo najlepšieho chybelo — pohár vína. Smädný hrdina zažiadal si ho, že čo je akô drahô, zaplatí zaň.

„Milý brachu,“ hovorí tu kráľ, „ja by som sám dal za kvapôčku vína, čo najdrahšieho mám. Pred časy bola, pravda, táto krajina vrch vínu, ale už vyše päťsto rokov, čo sa žiadneho nerodí. Kráľovná Zlatnej krajiny, ktorej som ja námestníkom, mala pre našu krajinu kuľač vínu, z ktorého by nám bolo len okoštovať a hneď by sme mali vína dosť. Ale kuľač vraj skapal, a tak nám už na večné veky môže za vínom pípeť rásť.“

„Keďže je tak,“ hovorí kráľovič, „to by som vám azda ja spomôcť mohol. Teraz mi napadá, že mi matka dala na cestu kuľač zázračného vína, aby som ho len vtedy načal, keď mi najlepšie bude treba. Ak chcete, predám vám ho za dvanásť vozov najdrahších vecí a za dvanásť plukov vojska.“

„Oj, dáme, dáme, čo zažiadaš, len ho dones!“

Tu hneď vytiahol z vátošne kuľač a pili z neho, koľko vládali a od tých čias v tej krajine naveky sa víno rodilo.

Mal už teraz náš hrdina štyriadvadsať vozov najdrahších vecí a štyriadvadsať plukov vojska, že sa mohol s ktorýmkoľvek kráľom merať. Tak sa pobral ďalej z krajiny do krajiny, len na svoju krajinu nijak natrafiť nemohol.

Ako tak putuje, príde raz do jednej hory. Tu vidí, ako jeden vodca s hŕstkou vojska uteká, koľko im len nohy stačili.

„Hej,“ zavolá, „kdeže vám tak ponáhlo, kde?“

„Ani sa nespytuj,“ odpovedá vodca, „len utekaj, ak ti život milý. Tu za nami rúti sa sila vojakov, čo nás premohli a kráľa nám zajali, pri tých ani vy lepšie nepochodíte.“

„Ej ba, vráťteže sa len, postavíme sa im. Veď vidíte, že je i nás sila.“

Vodca sa nechcel sprvu vrátiť, tak sa nepriateľa bál. Ale potom len privolil a ponáhľali sa na pole bitky. Tuná práve toho zajatého kráľa stínať mali. Náš kráľovič rozkázal svojim zrovna na to nepriateľskô vojsko udrieť.

Strhla sa bitka, a to veliká — v okamihu bolo kráľovičovo vojsko do nohy zrúbanô. Ale vtom on vytrhol víťazlivý meč na nepriateľov a ten ich tak sekal, že sa zem triasla, čo sa mŕtve telá na ňu váľali. Kremä samým nepriateľským kráľom život daroval. Ale tí zato, že toho pokojného kráľa o život pripraviť chceli, museli potom večitými väzni u neho ostať. Kráľovič si pobral ich krajiny a v nich namiesto seba ustanovil úradníkov, až kým by sa alebo sám nenavrátil alebo druhého miesto seba neposlal. Myslel si, že to budú dobré krajiny pre jeho bratov, keď ich dakedy vynájde. Potom ešte u toho pokojného kráľa hodovali slávne za tri dni a tak šiel náš kráľovič zase sám krajinu i otca si hľadať.

Chodí zase, koľko chodí. Až sa raz nájde na tej zlatej hradskej, kde ten Čertov hostinec stál. Všetko to už ináč vyzeralo, — bo práve sedem rokov minulo, čo tadiaľ bol prešiel. Ako mu to aj ten starec bol predpovedal, že len o sedem rokov na tú hradskú príde, ak sa len dotkne zlatej paničky, ale sa predsa upamätal, kde je.

Zrovna popchol pred hostinec. Veselá hudba zaznievala z neho ako pred sedem rokmi a volanie sa ozývalo:

„Poď dnu! Poď dnu!“

„Ej, veď ti ho idem na ten čertov tanec, len čakaj!“

Tak sa ohlásil náš hrdina, vytrhol víťazlivý meč a čerti, ako ho zazreli, na všetky strany sa rozpŕchli a všetko tam nechali. Tak vyslobodil bratov a neslýchane mnoho druhých princov a pánov, čo sa boli dakedy ta zamotali, a teraz mu všetci ďakovali.

I šli potom naši traja kráľoviči zrovna do domu a najmladší im všetko vyrozprával, ako sa mu vodilo, aj to im povedal, kde tú vodu má. Len to zamlčal, kde je všetko kráľom a aké krajiny pre nich pripravil.

Ale ako sa vraví, že za dobrô, aby dobrô nečakal, — tak sa aj tu stalo. Starší bratia premýšľali o tom, ako by tohoto najmladšieho zo sveta zniesli. Ku koncu si ale povedali:

„To nám netreba robiť, urobí to za nás sám otec. Len my mu tú vodu premeňme!“

Najmladší síce pamätal na reči starcove a dosť pozoroval na seba, aby prv nezaspal ako bratia, ale raz sa títo urobili, ako čoby už spali a on naozaj usnul. Tu šelmovia vstali, vyňali krčah z jeho vátošne, vodu do svojich krčahov preliali a ten jeho naplnili smradľavou vodou z jedného mora. Ako čoby sa nič nebolo prihodilo, šli ďalej a skoro potom prišli neďaleko otcovského zámku.

„Braček,“ povedajú tí dvaja, „ty si už veľa zlého podstúpil a živú vodu si vydobyl, choď s ňou popredku do zámku, uzdrav a rozveseľ nášho otca! Veď my hneď za tebou prídeme.“

I tak, tento najmladší, nič zlého netušiac, predstúpil s vodou pred otca. Radosť bola nad jeho návratom neslýchaná a ešte väčšia, keď krčah ukázal. Ale ako sa otec napil smradľavice, sto ráz horšie ostal, že sa len tak na steny driapal.

Tu ale vkročili do chyže tí dvaja, najmladšieho von vybili a všeličo nevídanô, neslýchanô pred otcom na neho nacigánili a ukradnenú vodu ako svoju predávali. Chorý otec, ako sa tejto napil, hneď uzdravel, a ako sa ňou umyl, taký mladý ostal ako dvanásťročný chlapec.

Tu potom otec týmto dvom všetko uveril a s najmladším ešte len teraz bolo zle. Ani ho nevypočúval otec, ale ho priam ako takého svetského klamára na smrť odsúdil a hneď ho vypravil s jedným poľovníkom^[7] do hory a dal tajný rozkaz, aby ho tento tam zabil a na dôkaz smrti z neho doniesol oči aj malíček.

Poľovník nechtiac musel počúvnuť, prišiel ku kráľovičovi a povedal mu:

„Otec ti prikazuje, aby si priam a priam šiel so mnou na poľovačku a chutnú pečienku mu zastrelil. Bo si ho, vraj, hrozne rozhneval a svoju chybu len tak napravíš, keď si on z tvojej diviny chutne povečeria.“

Kráľovič poslúchol, popravil si meč pri boku a šiel. Ako prišli do hory, zastrelil on mladú srnu a povedá poľovníkovi:

„Choď a zanes môjmu otcovi pečienku!“

„Nie tak,“ rečie poľovník, „ale vy tu musíte dušu položiť a ja musím otcovi oči aj malíček z vás zaniesť na dôkaz smrti.“

„Vidíš ty,“ hovorí kráľovič, „darmo by si sa aj oddával do mňa, lebo ja mám pri boku víťazlivý meč, ktorým všetko na svete premôžem. Ale ja viem, že ja toto všetko pretrpieť musím. Preto sa ty navráť k otcovi a povieš, že si ma zabil. Na dôkaz mojej smrti zanesieš mu tamto z toho kopova oči a môj malíček tu máš!“

A pri tých slovách si ho odťal.

„Potom ale,“ hovorí ďalej, „nesmieš pri mojom otcovi ostať, aby si mu dáko nevyzradil, že ja ešte žijem. Tu máš tento list, uteč s ním do tej a tej krajiny, tam ťa prijmú za kráľa a budeš mi tam krajinu spravovať, kýmkoľvek sa ja neukážem. Tak choď ty zbohom, i ja pôjdem, kde ma dve oči povedú.“

Keď poľovník priniesol kráľovi oči aj malíček, zarmútil sa tento veľmi a najmä keď aj poľovník zmizol, ešte ho tá vec horšie mrzela. Ale synovia mu to všetko skoro z hlavy vyrazili. Najmladší kráľovič ale blúdil po tých horách, až kým nezablúdil ďaleko do jedného mlyna, kde ho mlynár pre jeho pekný zrast a spôsobnosť za svojho prijal. Tu on mlynáril za sedem rokov až kým nedochodil ten štrnásty rok, odkedy zo Zlatnej krajiny odišiel.

Poďmeže ale už teraz do Zlatnej krajiny, čo sa tam za tento celý čas robilo. Dlho sa tam ešte na všetky strany vyspytúvali, kto by bol ich osloboditeľom a kde by sa bol podel, najmä keď o rok mladá kráľovná krásneho syna porodila. Ale máločo sa dozvedeli.

Ostalo všetko pri starom: Kráľovná spravovala krajinu a jej syn rástol ako z vody na potešenie všetkým a bol čo deň krajší a spôsobnejší. Vždy sa len vypytoval matky, že kde mu otec; ale tá ho zavše s tým odpravila, že sa to dozná, keď väčší bude.

Raz chlapec, ako chlapec, hral sa s druhými chlapci na dvore, voľač sa medzi sebou poharkali a z reči do reči nadávali mladému kráľovičovi, že ani otca nemá. Tento poď s plačom k materi, že mu už teraz musí povedať, kde mu je otec.

Práve vtedy sa ten štrnásty rok ku koncu chýlil a kráľovná voľač riadila a upratúvala v tej chyži, kde dakedy ako zakliata ležala. Tu našla medzi druhými vecami zatratený obraz svojho muža a nápis pod ním, kto je, odkiaľ je a kedy sa tam bavil u nej v zakliatom zámku. To sa navlas tak zrovnávalo, ako si ona rátala. Vtom pripálil do izby jej syn s plačom, že tak a tak mu chlapci nadávajú, aby mu už raz povedala, kde mu je otec, že ho on pôjde vyhľadať.

„Ach, netreba ti ho už ísť hľadať, syn môj, netreba. Vidíš, tu je jeho obraz, a ty ako čo by si mu z oka vypadol. Tu je aj nápis, kto je, odkiaľ je. Pošleme poňho.“

V Zlatnej krajine tento obraz tiež mnoho radosti narobil a hneď sa vybrali poslovia ta do tej krajiny, odkiaľ ich osloboditeľ pochádzal.

Poslovia prišli a predstúpili pred starého kráľa:

„Najjasnejší pane! Tvoj syn bol pred štrnásť rokmi v našej Zlatnej krajine a vyslobodil nás. Dovoľ teraz, aby sme sa mu poďakovali a aby sa k nám prinavrátil a ku svojej žene, našej kráľovnej, a ku svojmu synovi, nášmu jedinému dedičovi a kráľovičovi. Počujeme ale, že máš dvoch synov, pošli toho, ktorý z nich tam bol.“

Starý kráľ dal najstaršieho predvolať:

„Či si ty bol v Zlatnej krajine?“

„Ja,“ povedá, „otec môj!“

„No, ver si sa pekne zadržal! Ženu i syna si si tam nechal! Dúškom mi ho stúpaj ta a naprav svoju chybu!“

Tu milý kráľovič zbledol, ale nepovedal nič.

Mladý kráľovič v tej Zlatnej krajine dal za ten čas pripraviť zlatú hradskú a zlatý most a povedal, že ten bude jeho otcom, kto po tej zlatej hradskej pôjde. Na konci dal vartu postaviť, aby každého kto príde, zastavila.

Tu ten najstarší syn kráľov vybral sa do Zlatnej krajiny a prišiel pekne až ku zlatej hradskej, ale po nej nešiel, bo sa bál, že po tej ľudia nechodili. Prišiel aj k varte a tá ho zastavila:

„Stoj, kto si?“

„Ja som ten a ten kráľovič, idem ku vašej kráľovnej.“

„To sa hneď ukáže, či si ty ten spravodlivý,“ povedala varta a zavolali kráľovnú i jej syna. Kráľovná prišla a opýtala sa:

„Či si šiel po zlatej hradskej?“

„Nešiel.“

„A prečo si nešiel?“

„Bál som sa, že druhí ľudia tadiaľ nešli.“

„No, tak si ty len ako druhí ľudia,“ odpovedal mladý kráľovič, „a nie si môj otec.“

Kráľovná sa prizrela na obraz a ten sa k nemu len trocha podobal. Ešte sa ho opýtala:

„A keď si ty bol v mojom zámku, povedz, čo si mi vzal?“

„Nič,“ povedá, „len vodu.“

„No, milý brachu, tak nebudeme svoji. Bo mne ešte okrem vody mnoho chýba. A či sa smieš tomuto meču naproti postaviť?“

Vtom vytrhla domnelý víťazlivý meč, on sa zľakol, padol na kolená a prosil za odpustenie, že veď to asnáď musel jeho brat byť.

Hneď poslali pre toho druhého. Otec sa i tohto opýta:

„Bol ty si v Zlatnej krajine?“

„Bol, otec môj!“

„No, ver si sa pekne zadržal! Ženu i syna si tam nechal. Dúškom sa ta poberaj a naprav ešte to, čo sa dá napraviť!“

Zmrzli v milom kráľovičovi kosti, ale ako poslušný len šiel. Prišiel ku zlatej hradskej, nešiel po nej, bo sa bál, že druhí po nej nechodili. Mladý kráľovič hneď povedal, že to nebude jeho otec, bo že by ten tú hradskú a ten most nezašanoval a ani mu nevyšiel v ústrety. Kráľovná ale vzala meč i obraz a vyšla. Tento sa už voľač viac podobal k obrazu, opýtala sa teda:

„Keď si ty bol v mojom zámku, čo si mi vzal?“

„Nič,“ povedá, „len vodu.“

„Nemáš pravdu, bo mne ešte mnoho chýba. Ale povedz, kde sa podel ten kto tu bol, bo tebe blízky musí byť?“

„To bol,“ začne pomaličky vykrúcať, „môj brat, ale ten ostal doma nemocný.“

„Nemocný?“ hovorí kráľovná, „ako len môže ten byť nemocný, kto raz z mojej vody pil? Tá od všetkých neduhov uzdravuje. A smel by si to proti tomuto meču povedať, že je ten nemocný?“

Vytrhla meč a ten v strachu na kolená, prosil za odpustenie.

Tu celá Zlatná krajina povstala na nohy, mladý ich kráľovič zohnal velikô vojsko a tak žiadali od starého kráľa toho najmladšieho syna, že jestli im ho priam nevydá, celú krajinu mu spustošia a zabijú ho. Náramný strach povstal v tejto krajine a starý kráľ len teraz banoval, čo si to s najmladším synom urobil.

Náramný strach doletel aj do ďalekej krajiny, ktorú teraz ten poľovník spravoval, čo kráľoviča mal zabiť, ale ho nezabil. Ten si pomyslel: Už mi teraz nič neurobia, keď aj pravdu vyjavím. — A šiel ku kráľovi a všetko mu vyjavil, ako sa stalo s jeho najmladším synom. Len to povedať nevedel, kde by sa od tých čias bol podel. Kráľovi naraz na srdci odľahlo.

„Len,“ povedá, „ako ho už teraz nájsť?“

„I to azda taká ťažká vec nebude,“ preriekol poľovník. „Viete, že je on ten najkrajší človek na svete. Dajte tedy len to na všetky strany rozhlásiť, že kde by sa nachodil taký a taký krásny šuhaj, aby ho priam ku vám doviedli, že dáte velikú odmenu.“

Ako sa tento ohlas po všetkých kútoch rozletel, hneď poznal ten mlynár, u ktorého kráľovič býval, že to inší nebude, ako jeho svojčinec, ktorého hľadajú. Pekne-krásne ho opojil a tak ku kráľovi doviezol. Radosť bola ešte len teraz veliká. Mlynára obdarovali, otec syna vyobjímal a bratia museli na kolenách odpustenie prosiť.

Keď ale mladý kráľovič vyrozumel, v čom je vlastne vec, dal pripraviť zlatý hintov a doňho jelene so zlatými rohami zapriahnuť. Popravil si víťazlivý meč pri boku a tak sa vybral do Zlatnej krajiny. Keď prišiel ku zlatej ceste, zrovna po nej na tých zlatých jeleňoch cválal aj cez zlatý most. Tu ho ale varta zastavila:

„Stoj, kto si?“

„Ja som kráľ tých a tých krajín!“

„Možno,“ povedá, „že si ty, ale počkaj, to musí naša kráľovná dosvedčiť.“

Hneď tu bola kráľovná i jej syn, s obrazom aj s mečom. Kráľ bol ešte taký pekný a mladý ako na tom obraze, ale preto sa len opýtala kráľovná:

„Odkiaľ si, šuhaju?“

„Toho a toho kráľov syn, tých a tých krajín pánom.“

„A bol si ty v mojom zámku?“

„Bol.“

„Keď si ty bol v mojom zámku, povedz, čo si mi vzal?“

„Zázračný peceň chleba.“

„A kde si ho podel?“

„Tam a tam v tej krajine som ho rozdal. Majú od tých čias chleba dosť.“

„Dobre; a čo ešte?“

„Kuľač vína. Tam som ho dal vypiť v tej druhej krajine, majú od tých čias vína nazbyt.“

„I toto dobre; a čo ďalej?“

„Vzal som ti víťazlivý meč, o čom ty nič neznáš a svoj som na jeho miesto položil.“

„O tom sa,“ povedá, „hneď presvedčíme. Ťahaj svoj meč a bráň sa!“

A už dorážala kráľovná svojím mečom na neho. Ale ako šuhaj ten opravdový, víťazlivý meč vytiahol, hneď kráľovnej vypadol ten jej z ruky a videla sa byť premoženou.

Padla mu do náručia, pribehol aj syn a objímali sa a vítali zadlho, zadlho. Potom pristrojili velikú svadbu, na ktorej i jeho otec i bratia i všetci králi sveta prítomní boli a všetci tomuto jednému večnú poslušnosť sľubovali. Svojich bratov ustanovil v tých premožených krajinách za kráľov a sám potom panoval i nad nimi i nad ostatnými a hádam až podnes kráľuje, ak nezomrel a jeho syn na kráľovstvo nedostúpil.

Ale to mi, hľa, ten starý žobrák zabudol dopovedať, ktorý z nich už teraz kráľuje, bo sa nám cesty práve rozdvojili, a tak ani ja vám to s istotou povedať neviem.

^[5] veleždúr

^[6] vátošňa, či snáď batožňa to je poľovnícka (jágerská) kapsa

^[7] jágrom