Príslovia a porekadlá Rozprávky
O Ľudovi
Všetky rozprávky Témy rozprávok Postavy

O kocúrikovi 5+

Rozprávka o prefíkanom kocúrovi, ktorý pomáha svojmu pánovi získať bohatstvo a nevestu. Obsahuje prvky čarov a prekážok, ktoré hrdina prekonáva. Príbeh je plný humoru a ľudovej múdrosti. AI
Morálne ponaučenie AI: Prefíkanosť a odvaha vedú k úspechu a šťastiu.

Podal a rozpráva Samuel Ormis z Hrona v Gemerskej stolici. Reč a výrazy ponapravil Pavol Dobšinský na Šumiaci dňa 9. sept. 1859. [185]

I bulo jedno mesto, i tam buv jeden gazda; i na tot čas pritrafiu sa mu taky a taky chlopčisko a stau do služby do toho gazdu a služiu do roka za groš. I išla mu gazdina do jurmarku a on jej dau tot groš, aby mu kupila, čo prvšuo zazre okom, a to, čo by sa nejednala. I potom, jak išla do toho jurmarku, prebehnuv ju jeden kocur a vtiek’[186] do chyž. I ona bežala za nim do chyž a spytala sa, za čuo jej ho daju.

„Za groš,“ hvari.

A ona ho kupila za tot groš, a to tak, čuo sa ani nejednala. I prišla domov a hvarela mu:

„No, tu ho maš!“

Len ti tu raz kocur k nemu prehvareu:[187]

„Hej, gazdo! Tak ty dobre urob, uši remennuo cediuko[188] a nazbieraj planok!“[189]

Gazda nazbierau planok a kocur jich ziau[190] do remennoho cediuka a hybaj ihrajuci vyskakujuci do sveta. I nadišou na neho zajac:

„Kdeže ideš, kocuru?“

„Ja,“ hvari, „idem tam a tam do toho velikoho zamku na hostinu.“

„A či by si ma neziau?“

„A veď hybaj, koď mi zoženeš piať a dvacať zajacov.“

Dobre i nebars. Zajac sa rozbehne po hore a zohnau piať a dvacať zajacov. Potom ti vedno šli do kraľovskoho zamku vo veľkej radosti.

„Pozdravuje tia pan Kocurovsky, posiela ti podarunok.“

„Jaky podarunok?“

„Zajačky.“

Tu zajačky vyrezali, vydusili a kocura za stuou[191] posadili.

„Mriau, mriau, lepši doma jako tu!“

A tu doma nič, chybaj kolotka. [192] Kocur sa pritiahne ku dverom a kraľ mu dau dukat. A tu kocur von z dveri z radosti ihrajuci vyskakujuci ku svojmu gazdovi.

„No, gazdo! Tu ho maš dukat za tie planky.“

Zas ti len potom:

„Čuješ, gazdo, daj mi ty ešte tie planky!“

A gazda nakladou pounuo[193] cediuko planok. A kocur poď ihrajuci vyskakujuci, a priš’ do huory. A tu zajac:

„A kdeže ideš, kocuru?“

„Ja,“ hvari, „idem tam a tam do toho velikoho zamku na hostinu.“

„A či ma vezmeš?“

„Ha, bisťu Bohu, ve tia vezmem, keď mi piadesiat zajacov nashaňaš.“

Dobre i nebars, rozohnau sa po huore zajac a nashaňau hromadu zajacov. A tak išli pres huory a doly, až prišli do kraľovskoho zamku.

Pozdravuje tia pan Kocurousky, posiela ti podarunok.“

„Jaký podarunok?“

„Ja,“ hvari, „zajačky.“

Tu zajačky vyrezali, vydusili a kocura za stuou posadili.

„Mriau, mriau, lepši doma jako tu!“

A tu doma nič, chybaj kolotka. Tajde ku dverom a kse[194] už isť domov.

„No, bisťu Bohu, choď zbohom!“ poveda kraľ a da ti mu dukat. A tu kocur von dvermi z radosti ihrajuci vyskakujuci ku svojmu gazdovi.

„No,“ hvari, „tu maš, gazdo, dukat za tie planky!“

Zas ti jedon raz hvari kocur:

„Čuješ, gazdo, daš mi ešte totich planok!“

A gazda ti naraz nazbierau planok a natiskau mu pounuo cediuko. A tu kocurčok ziau si cediuko a tašou ihrajuci, vyskakujuci do huory. I prišou k nemu zajac:

„Kdeže ideš, kocuru?“

„Ha, bodaj ma sto čertov zialo,[195] na hostinu do kraľovskoho zamku.“

„A či ma vezmeš?“

„Čo by tia neziau, ak zoženeš sto zajacov.“

A zajac ti zaskokne do huory, donese, dovede sto zajacov. Tak išli i s kocurom do kraľovskoho zamku na hostinu. Ak vošli do zamku:

„Pozdravuje tia pan Kocurousky, posiela ti podarunok.“

„Jaký podarunok?“

„Ja,“ hvari, „zajačky.“

Tu zajačky vyrezali, vydusili, kocurčoka za stuou posadili.

Hovorom pogorelským [196]

Raz ti se pan gazda opyta kocurika:

„A což žadaš, kocurik, ze ťe tvoje zajónčky?“

„Ja,“ hvari kocurik, „pozdravuje ťe pan viľkomožny, pan Kocurikousky a prosi ponižeňe a pyta tvoje diévke Krstine[197] za žene!“

„Ha, bisťu Bogu, ďe nach si je bere!“

Razem biežel veselo kocurik zaigravajónci vyskakujónci do domu.

„Ja,“ gvari, „gazdičku! Uhadni, čo ti ja za tamťe planečky vypytal? Či bys ňeuhadol, že žene? Ja ti vypytal kraľove Krstine za žene.“

„No, bodej ma čerť vzul, len se gotoviť.“

„Maš tri dukaty. Kup si ty za ňe kepeňe, klobuky a plachte a sebe kup panske šaty! A toťe stare klobuky natrepme na vóz, tak go pójdem do tego zumku pre neveste.“

A hned gazdičko nakupil plachte, klobuky, kepeňe. Sam se pripravil, zaprahnul koňe a hybaj do zumku pre mlade neveste.

Prišli ňedaleko tego zumku a išli cez dajaky most.

„Ha, bisťu hrmeňskym’ Bogu, gazdičku! Prevrhnime toťen vóz!“

A oni prevrhli vóz i s plachtami. A tu huk a tu tresk a oni plakať, nariekať:

„Ja, bisťu Bogu, tam su naše šaty, tam su naše dary!“

I pribehol na to se divať sam kraľ.

„Ach, pane, kraľi, tam naše vojsko dnu sa vyvrótilo do vode z mostu, len plachte, kepeňe, klobuky z nich tu plavaju.“

Pan kraľ uveril a diévka kraľóvska plakala.

„Ja,“ gvari oťec, „darmo tu plačeš, len si je on tu, už sme zas dobre!“

A hned bela svadba a pan Kocurikousky dostal toťe diévke za žene.

Dobre i nebars, mali domóv isť.

„Ja,“ gvari, „gazdo! Pric[198] ty len za mnu k ťe ježibabe tam na doliňe do tego pekengo domčeku a povec, že to tvoje.“

A hned kocurik zabiéral do góry,[199] z góry na luky.

Najde koňara, že pase koničky:

„Ja,“ gvari, „bračku! Čuješ ty, čo ti ja poviém? Keď pójďe taďeto kráľovna a se ťe opýta, čije to koňe, gvar jej, že to pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego. Dostaňeš dukat.“

Zas priš’ ku byčarovi:

„Ja,“ gvari, „byčaru! Či čuješ, čo ti ja to poviém? Keď pójďe tadeto kraľóvna a keď sa ti opyta, čije to byky, gvar, že pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego. Dostaňeš dukat.“

Zas priš’ ku kroviarovi:

„Ja,“ gvari, „krovíaru! Či čuješ, čo ti ja oznamim? Taďeto ti pójde kraľóvna, a keď se ťe spyta, čije to krovky,[200] gvar jéj, že pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego. Dostaňeš dukat.“

Potom a zatym pribieg’ do domu jedne ježibaby.

„Ja,“ gvari, „ježibabo! Bodej se čerť v ťebe okotil a čo by sto mladych mal, ak praudu ňepovim. Iďe sem sila vojakóv. Skry se do peci, by ťe nevzuli!“

„Ja,“ gvari ona, „ja se len skryjem, ale to diťe z toťe zlate kolisky, kďež mam poďeť?“

„Ha, bisťu Bogu, vem go se sebu!“

A ona go vzula ze zlate koliske a vojšla do pece s nim.

„Di ťe ja zriadim!“ gvari kocurik. Schytil žup slamy a zapchal toťe peci čelusťe a u čerta zapalil. Tak ti stara ježibaba zgorela a kocurik se uložil do zlate koliske a tak se vygaňal.

I vybral se pan Kocurikousky i s mlade neveste do domu. I prišli ku temu koňarovi.

„Ja,“ gvari kraľóvna, „čije toťe koňe?“

„Pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego,“ odgvaril jej koňar a ona mu dala dukat.

Prišla i k byčarovi.

„Ja,“ gvari, „čije to byky?“

„Pána viľkomožnego, pana Kocurikouskego!“ A ona mu dala dukat.

Prišla i ku kroviarovi:

„Ja,“ gvari, „čije to krove?“

„Ha, bisťu Bogu!“ odgvaril kroviar. „Pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego.“ A ona mu dala dukat.

I prišli naostatok na mesto a vojšli do domčeku. Kraľovna tu zazre milego kocurika na zlate koliske.

„Ha, bisťu Bogu, predči len praudu u nas mal: Mrióv, mrióv, lepši doma jako tu! Bo se tu na zlate koliske vygaňa a u nas o zlate koliske ani nepočuť.“

Potom tu beli, tu zostali ti byvať a kocurikovi ždy dobre belo.

[185] V Gemerskej stolici pod Kráľovou holou v dedinách Šumiac a Telgart obýva žriedla Hrona ľud slovenský k cirkvi zjednotenogréckej sa priznávajúci, vysokou švihlou postavou tela, krojom a hovorom od ostatných gemerských Slovákov značne sa deliaci. Jeho príbuzní čo do reči a kroja sú ešte Rejdovci v Gemerskej a Handelci v hornej Zvolenskej, čo do reči i nábož. vyznania Vernarci vo Spiši. I podávame čiastku tejto povesti rečou ľudu tohoto. Čo do vyslovovania platia i tu pravidlá na str. 185 a 186 týchto povestí nami udané. [V tomto vydaní pozri III. zväzok.] Dlhých samohlások títo Hronci nemajú. Ale zato tým mocnejší prízvuk sa kladie v slovách dvoj- a trojslabičných na predostatnú sylabu, v slovách štvorslabičných krem toho i na prvú. Pri jednoslabičných slovách prízvuk sa mení. Kde jednoslabičné podstatné meno predložka predchodí, tam je prízvuk na predložke, ináč i na predložke i na mene, napr. a slúžiu dó róka zá groš, kóď mi sožéneš päť a dvácať zajácov, o kocúrikóvi (prízvuk je na sylabách čiarkou poznačených. D.)

[186] vbehol

[187] hovoril

[188] kapsu

[189] plánky sú neštepenó jablká a divo po horách i po poli rastú. D.

[190] vzal

[191] stôl

[192] kuľaša, fučka. To najchudobnejšie, z múky do vrelej vody zatrepanej pripravené jedlo. V Gemeri múčna kaša, v Liptove riedka múka. D.

[193] plné.

[194] chce.

[195] vzalo.

[196] Dedina Pogorela (Pohorelá) leží asi 1 1/2 hodiny niže Šumiaca, jej obyvatelia sú pôvodu poľského, náboženstvom r. katolíci. V tomto ich hovore hláska e nezmäkčuje všade pred sebou spoluhlásky d, t, n, l, a preto, kde mäkké majú byť, tam sme ich mäkkým jer poznačili. [Dobšinský ich poznačil mäkčeňom, tak ako v našom vydaní.] O prízvuku platí to, čo sme pri hovore šumiackom povedali. Samohlásku e na konci mien vyslovuj ako poľské ę, t. j. en nosom vyslovené. Takže é a ó vyslovuj na poľský spôsob ako i, u, napr. nevsete, diévka, vóz čítaj nevesten, djivka, vuz. D

[197] Christian.

[198] príď

[199] hory

[200] kravy

Toto je verzia rozprávky preložená do modernej slovenčiny s použitím umelej inteligencie za účelom ľahšieho porozumenia textu pre tých, ktorým už starý jazyk 19. storočia príliš nevonia. Môže obsahovať chyby, ale dúfame, že ich nebude veľa. Ak by ste nejakú našli, napíšte nám prosím.

Podal a rozpráva Samuel Ormis z Hrona v Gemerskej stolici. Reč a výrazy upravil Pavol Dobšinský na Šumiaci dňa 9. septembra 1859. [185] Bolo jedno mesto a tam bol jeden gazda; a v tom čase prišiel k nemu taký a taký chlapec a nastúpil do služby u toho gazdu a slúžil rok za groš. I išla mu gazdina na jarmok a on jej dal ten groš, aby mu kúpila, čo prvé uvidí okom, a to, čo by sa nejednalo. Potom, keď išla na ten jarmok, prebehol ju jeden kocúr a vbehol do chalupy. Ona bežala za ním do chalupy a spýtala sa, za čo jej ho dajú. „Za groš,“ hovorí. A ona ho kúpila za ten groš, a tak, čo sa ani nejednalo. Prišla domov a hovorila mu: „No, tu ho máš!“ Len tu raz kocúr k nemu prehovoril: „Hej, gazda! Tak ty dobre urob, už remennú kapsu a nazbieraj plánky!“ Gazda nazbieral plánky a kocúr ich vzal do remennej kapsy a vyrazil, hrajúc a vyskakujúc do sveta. Prišiel k nemu zajac: „Kdeže ideš, kocúr?“ „Ja,“ hovorí, „idem tam a tam do toho veľkého zámku na hostinu.“ „A či by si ma nezobral?“ „A veď choď, keď mi zoženeš päť a dvadsať zajacov.“ Dobre, nebars. Zajac sa rozbehol po hore a zohnal päť a dvadsať zajacov. Potom spoločne išli do kráľovského zámku vo veľkej radosti. „Pozdravuje ťa pán Kocúrovský, posiela ti dar.“ „Aký dar?“ „Zajace.“ Tu zajace vyrezali, vydusili a kocúra za stôl posadili. „Mňau, mňau, lepšie doma ako tu!“ A doma nič, chýba kaša. [192] Kocúr sa pritiahne ku dverám a kráľ mu dal dukát. A kocúr von dverami z radosti, hrajúc a vyskakujúc, ku svojmu gazdovi. „No, gazda! Tu máš dukát za tie plánky.“ Zase len potom: „Počuj, gazda, daj mi ešte tie plánky!“ A gazda naložil plnú kapsu plánok. A kocúr vyrazil, hrajúc a vyskakujúc, a prišiel do hory. Tu zajac: „A kdeže ideš, kocúr?“ „Ja,“ hovorí, „idem tam a tam do toho veľkého zámku na hostinu.“ „A či ma vezmeš?“ „Ha, budiž Bohu, vezmem ťa, keď mi päťdesiat zajacov nasháňaš.“ Dobre, nebars, zajac sa rozbehol po hore a nasháňal hromadu zajacov. A tak išli cez hory a doly, až prišli do kráľovského zámku. „Pozdravuje ťa pán Kocúrovský, posiela ti dar.“ „Aký dar?“ „Ja,“ hovorí, „zajace.“ Tu zajace vyrezali, vydusili a kocúra za stôl posadili. „Mňau, mňau, lepšie doma ako tu!“ A doma nič, chýba kaša. Chcel ísť už domov. „No, budiž Bohu, choď zbohom!“ povedal kráľ a dal mu dukát. A kocúr von dverami z radosti, hrajúc a vyskakujúc, ku svojmu gazdovi. „No,“ hovorí, „tu máš, gazda, dukát za tie plánky!“ Zase raz hovorí kocúr: „Počuj, gazda, dáš mi ešte tie plánky!“ A gazda naraz nazbieral plánky a natlačil mu plnú kapsu. A kocúr vzal kapsu a s ňou, hrajúc a vyskakujúc, do hory. Prišiel k nemu zajac: „Kdeže ideš, kocúr?“ „Ha, bodaj ma sto čertov vzalo, na hostinu do kráľovského zámku.“ „A či ma vezmeš?“ „Čo by ťa nezobral, ak zoženeš sto zajacov.“ A zajac skočil do hory, doniesol, doviedol sto zajacov. Tak išli s kocúrom do kráľovského zámku na hostinu. Keď vošli do zámku: „Pozdravuje ťa pán Kocúrovský, posiela ti dar.“ „Aký dar?“ „Ja,“ hovorí, „zajace.“ Tu zajace vyrezali, vydusili, kocúra za stôl posadili. Hovorom pogoreleckým [196] Raz sa pán gazda opýtal kocúrika: „A čo žiadaš, kocúrik, za tvoje zajonky?“ „Ja,“ hovorí kocúrik, „pozdravuje ťa pán veľmožný, pán Kocúrikovský, a prosí pokorne a pýta tvoju dcéru Kristínu za ženu!“ „Ha, budiž Bohu, kde si ju berieš!“ Spoločne bežal veselo kocúrik, hrajúc a vyskakujúc, do domu. „Ja,“ hovorí, „gazdička! Uhádni, čo som ti za tie plánky vypýtal? Či by si neuhádla, že za ženu? Ja som ti vypýtal kráľovu Kristínu za ženu.“ „No, budiž ma čert vzal, len sa priprav.“ „Máš tri dukáty. Kúp si za ne košele, klobúky a plachty a sebe kúp pánske šaty! A tie staré klobúky natrepme na voz, tak pôjdeme do toho zámku pre nevestu.“ A hneď gazdička nakúpil plachty, klobúky, košele. Sám sa pripravil, zapriahol kone a vyrazil do zámku pre mladú nevestu. Prišli neďaleko toho zámku a išli cez nejaký most. „Ha, budiž hrmením Bohu, gazdička! Prevrhnime tento voz!“ A oni prevrhli voz aj s plachtami. A tu huk a tu tresk a oni plakali, nariekali: „Ja, budiž Bohu, tam sú naše šaty, tam sú naše dary!“ A pribehol sa na to pozrieť sám kráľ. „Ach, pane kráľ, tam sa naše vojsko vyvrátilo do vody z mosta, len plachty, košele, klobúky z nich tu plávajú.“ Pán kráľ uveril a kráľovská dcéra plakala. „Ja,“ hovorí otec, „darmo tu plačeš, len je tu, už sme zas dobre!“ A hneď bola svadba a pán Kocúrikovský dostal tú dcéru za ženu. Dobre, nebars, mali domov ísť. „Ja,“ hovorí, „gazda! Príď ty len za mnou k tej ježibabe tam na doline do toho pekného domčeka a povedz, že to tvoje.“ A hneď kocúrik vybral do hory, z hory na lúky. Našiel koňara, ktorý pásol koníky: „Ja,“ hovorí, „braček! Počuj, čo ti poviem? Keď pôjde táto kráľovná a spýta sa ťa, čie sú to kone, povedz jej, že pána veľmožného, pána Kocúrikovského. Dostaneš dukát.“ Zase prišiel k byčiarovi: „Ja,“ hovorí, „byčiar! Počuješ, čo ti poviem? Keď pôjde táto kráľovná a spýta sa ťa, čie sú to býky, povedz, že pána veľmožného, pána Kocúrikovského. Dostaneš dukát.“ Zase prišiel ku kroviarovi: „Ja,“ hovorí, „kroviaru! Počuješ, čo ti oznamujem? Táto ti pôjde kráľovná, a keď sa ťa spýta, čie sú to kravy, povedz jej, že pána veľmožného, pána Kocúrikovského. Dostaneš dukát.“ Potom a zatiaľ pribehla do domu jedna ježibaba. „Ja,“ hovorí, „ježibaba! Budiž čert v tebe okotil a čo by si mala sto mladých, ak pravdu nepoviem. Ide sem sila vojakov. Skry sa do pece, aby ťa nevzali!“ „Ja,“ hovorí ona, „ja sa len skryjem, ale to dieťa z tej zlatej kolísky, kde mám dať?“ „Ha, budiž Bohu, vezmi ho so sebou!“ A ona ho vzala zo zlatej kolísky a vošla do pece s ním. „Dám ťa ja zriadiť!“ hovorí kocúrik. Schytil žup slamy a zapchal ústa pece a u čerta zapálil. Tak tá stará ježibaba zhorela a kocúrik sa uložil do zlatej kolísky a tak sa vygaňal. I vybral sa pán Kocúrikovský aj s mladou nevestou domov. Prišli ku koňarovi. „Ja,“ hovorí kráľovná, „čie sú to kone?“ „Pána veľmožného, pána Kocúrikovského,“ odpovedal koňar a ona mu dala dukát. Prišla aj k byčiarovi. „Ja,“ hovorí, „čie sú to býky?“ „Pána veľmožného, pána Kocúrikovského!“ A ona mu dala dukát. Prišla aj ku kroviarovi: „Ja,“ hovorí, „čie sú to kravy?“ „Ha, budiž Bohu!“ odpovedal kroviar. „Pána veľmožného, pána Kocúrikovského.“ A ona mu dala dukát. A nakoniec prišli do mesta a vošli do domčeka. Kráľovná tu uvidela milého kocúrika na zlatej kolíske. „Ha, budiž Bohu, predsa len pravdu u nás mala: Mňau, mňau, lepšie doma ako tu! Lebo sa tu na zlatej kolíske vygaňuje a u nás o zlatej kolíske ani nepočuli.“ Potom tu bývali, tu zostali žiť a kocúrikovi vždy dobre bolo. [185] V Gemerskej stolici pod Kráľovou hoľou v dedinách Šumiac a Telgárt obýva pramene Hrona slovenský ľud, ktorý sa hlási ku gréckokatolíckej cirkvi, vysokou štíhlou postavou, krojom a hovorom sa značne odlišujúci od ostatných gemerských Slovákov. Jeho príbuzní čo do reči a kroja sú ešte Rejdovci v Gemerskej a Handelci v hornej Zvolenskej, čo do reči i náboženstva Vernarci na Spiši. Podávame čiastočne túto povest rečou ľudu tohto kraja. Čo do vyslovovania platia pravidlá uvedené na str. 185 a 186 týchto povestí. Dlhých samohlások títo Hronci nemajú, zato kladú veľmi silný prízvuk v slovách dvoj- a trojslabičných na predposlednú slabiku, v slovách štvor- aj na prvú. Pri jednoslabičných slovách, keď predložka predchádza podstatné meno, prízvuk je na predložke, inak aj na predložke, aj na mene, napr. a slúžia do roka za groš, keď mi zoženeš päť a dvadsať zajacov, o kocúrikovi (prízvuk je označený čiarkou). [186] vbehol [187] hovoril [188] kapsa [189] plánky sú nezrelé jablká, ktoré divo rastú po horách i poliach. [190] vzal [191] stôl [192] kaša, fučka – najchudobnejšie jedlo z múky uvarenej vo vriacej vode. V Gemeri múčna kaša, v Liptove riedka múka. [193] plné [194] chce [195] vzalo [196] Dedina Pogorela (Pohorelá) leží asi hodinu a pol nižšie od Šumiaca, jej obyvatelia sú pôvodu poľského, náboženstvom rímskokatolíci. V ich hovore sa hláska e nezmäkčuje pred spoluhláskami d, t, n, l, a preto tam, kde by mala byť mäkká, ju označili mäkkým jerom. Prízvuk platí ako v šumiackom nárečí. Samohlásku e na konci mien vyslovujú ako poľské ę, teda nosovo. É a ó vyslovujú po poľsky ako i, u, napr. neveste, dievka, voz čítaj nevesten, djivka, vuz. [197] Kristína [198] príď [199] hory [200] kravy

Bibliografické údaje

Originálne vydanie

Autor: Pavol Dobšinský

Vydavateľ: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry

Mesto: Bratislava

Rok vydania: 2008

Údaje o rozprávke

Zväzok: I

Poradie v zväzku: 37

Jazyk: sk

Digitalizácia

Autor digitalizácie: Pavol Dobšinský

Názov digitalizovaného diela: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Vydavateľ digitalizácie: Zlatý fond denníka SME

Rok digitalizácie: 2008

URL zdroja: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/37

Digitalizátori: Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková