Peračina

Zo zbierky Sama Chalupku z H.Lehoty.

Jeden valach hľadal pred sv. Jánom Krstiteľom stratenú ovcu. Hľadal ju dlho; už sa bolo stmilo, dážď lial sa akoby kupami a valach ovcu hľadať neprestával.

Tu odrazu zjasalo sa mu pred očima, akoby sa bolo pred ním zablysklo; div, že neoslepol. Keď pretrel si oči, tu kadiaľ sa len podíval, všade plno zlata a striebra. Za dobrú chvíľku stál valach nad tým divom ako skamenelý, keď ale opamätal sa, pobral sa v nohy a hybaj cez paseky a vyskyte prosto na salaš.

„Chlapci, nebojte sa viacej biedy!“ volal na ostatných valachov. „Toľko peňazí som našiel, čo ich ani za týždeň neodnosíme. Len berte cedidlá a hybajte za mnou!“

Valasi nechceli veriť, keď ale zaprisahal sa im, aby ho za živa v kotle uvarili, ak to nie pravda, nuž pochytali valašky a cedidlá a poberali sa na to šťastné miesto.

„Nenáhliteže sa tak!“ kričal za nimi starý valach. „Počkajte len trošku, kým si druhé krpce preobujem, lebo tieto sa mi mokré ako pľúca; podšmykla by sa mi noha, ľahko bych sa v nich aj zabil.“

Netrpezlive dočkávali valasi, kým skrpcoval sa starý; konečne šli, on napred, oni za ním, na to miesto, kde sa mu bola tá svetlosť ukázala.

Aj prišli na to miesto; ale kde nič, tu nič.

Sem-tam chodil Kubo; hľadal zôkol-vôkol, či sa dakde nezmýlil. Mýliť sa mu nedalo, bo poznal to miesto, ale o zlate ani pamiatky. Valachov začali valašky v rukách svrbieť a Kubo nebol by naprázdno obišiel, keby ho neboli znali, že je chlap spravodlivý a lichého slova nikdy nepreriekol. Vidiac aký je on sám zmútený, neriekli ani slova a smutno vracali sa na salaš, tušiac, že pritom už dačo nebárs chýrneho bude. Kubo nemohol zaspať celú noc, vždy sa mu to zjavenie v hlave plietlo a hútal len a hútal, čo to mohlo byť.

Ráno umienil si, že si ešte raz to miesto obzrie a dobre sa už podíva, ako to, čo to tam. Podíval sa hore, a berúc si z kumháru^[28] staré krpce, ktoré si večer tam zavesil, aby uschli — čože v nich vidí? Peračinový kvet! K polnoci, keď za ovcou chodil, nevdojak vplietol sa mu krásny peračinový kvet do krpca.

„Eh, ja starý blázon, že som ja nenechal tie krpce na nohách!“ začal Kubo sám sebe láť.

Ale darmo, kvet bol už suchý a moc z neho bola stratila sa.^[29]