„Fašangy, fašangy, fašangové časy; jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy. A my chlapci neboráci nemáme čo jesti, musíme sa z dom’ do domu po dedine pliesti."

Na fašiangy výskal, v pôste bruchom stískal. Kto je bosý, toho pánboh nosí; kto je obutý, ten je nadutý. Za fašiangy pôst. Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia, a dievčatká plačú, že sa nevyskáču. Budeme s veľkou lyžicou jesť! Dobrý deň vám! Ak’ sa máte? Či ste zdraví? Čo deláte? Ja som zdravá, polazujem, toto vám ja oznamujem, že je dnešného dňa (piatok) narodenia Krista sviatok, jenž sa narodil v Betleme, o tom aj my dietky vieme. Čo chodím po tomto sňahu a tvrdo si robím dráhu; viete, že je veľká zima, len ma tak kašeľ nadýma. Až ma naprázdno pustíte, čo sa stane, uvidíte, lebo hneď k vám pošlem draka, medzi ovce vlkolaka, nepriažnika, medzi husi, tak vám ich všetky vydusí. Čas radosti veselosti, nemáme čo jesti, iba jednu hus pečenú, i to samé kosti. Jeden sa postí, druhý sa hostí. Bude mu len nežiaľ ako na Hody. Na Veľkú noc najem sa moc; na Ducha do pol brucha ; na Trojičku len trošíčku a na Jána už v bruchu jama.