„HRACH (keď sa ho málo v hrnci varí): Nemôžem ťa dohoniť! – (Ak je hustý): Ta sa ďalej! Ta sa ďalej!"

HUSÁR: O týždeň! TELIATKO: (prenikavo a zhlboka): Ach, beda mne! VRABEC (po zobraní úrody): Gazda som, gazda som! – Gazda Sto, gazda Sto! (zŕn.) – V zime, v nedostatku už ticho: Tšš, tšš! – Keď berie zrno zo stodoly, kričí: Ništ, ništ! – Žencom privoláva: Žaň, Žan, Žan! – Keď sedliak mláti, vychvaľuje ho: Gazda, gazda! – Ale pred novou úrodou sa mu vysmieva: Všivák, všivák, nemá nič! Žinčica hustá, že môže v nej lyžica stáť. HOLUB: Var mukú, var mukú! (Keď domáci odišli preč, zvieratá ich takto vyvolávali): KOHÚT: Kedy prídu? BRUSIČOV BRÚS: Bŕŕ, bŕŕ, čača je, akýže bol, taký je! Hrach treba tak (riedko) siať, aby si pomedzi neho (keď zíde) baran mohol ľahnúť. A: Cincipára. B: Hrach sa zvára. A: Na kamenci. B: Štyria mládenci. Kavky, kavky, kde letíte? Do Nového Mesta vyrúbaná cesta kľúčom, povrazom, sedí baba za rohom, kŕmi deti tvarohom, a seba sa mliečičkom; len jej spadla lyžička do sladkého mliečička, nemohla ju vytrhnúť, musela sa upr… – Vrana, vrana, kde letíš? Do Nového Mesta, murovaná cesta kľúčom, povrazom, stará baba za vozom, kŕmi deti tvarohom, a seba sa mliečičkom, len jej spadla lyžička do sladkého mliečička, nemohla ju vytrhnúť, musela sa upr… Hrnce poznať z klepania a bláznov z klepotania. – Hrnce poznať z klepania a bláznov z klekotania. Čip, čip, cipušky, pošli panie na hrušky, podriapali kožúšky, povešali na vráta, príde kušnier, popláta. Všššš! všššš! – Čip, čip, cipušky, pošli mačky na hrušky, podriapali kožúšky, atď.