„ZVON (veľký): Pánboh! Pánboh! (Bohatému): Pán bou, pán bou! – Druhý zvon: Mau, mau! – Tretí zvon: Mau pole, mau pole, kone mau! – Dedinské zvony bohatému: Šarláty, kmenty! – Chudobnému: Trhan, šklban!"

Bohatý — pyšný; chudobný — pokorný. — Bohatý — rohatý. KOHÚT (kikiríka): Gazda korher; DRUHÝ KOHÚT (nato): A gazdiná väčší! HUS: Ta, ta, ta, do kňazovho žita! HÚSATÁ: Keby sme si boli vrece vzali! (Keď ich vyháňajú zo žita): Jaj, beda, prebeda, už nám vrece netreba! – (Keď sa mlatec cepami na ne zoženie): Už nám viac netreba! LASTOVIČKA (zobúdza ľudí): Tri bili, štyri bili, ja som vstala, postieľku si postlala, a ty ešte spíš, či sa nehanbíš? – Štyri bili, daj tú kašu na misu! – Menšiemu menšie, väčšiemu väčšie, a kto nechceš, vytri, vytri a vyhoď na mráz! – Čo robíte? Vŕtame, vŕtame. Nevŕtaj, rozštiepiš! – Už som nanosila, navozila, a tu neni nikde ništ! – Odišla som, plné komory, plné stodoly, a keď som sa navrátila, nenašla som ništ! Prešpor. stol. Grošom smrdí. Kto je bosý, toho pánboh nosí; kto je obutý, ten je nadutý. Páni mnoho dať nechcú a málo sa hanbia. Polpáni sú najhorší. HÚSATÁ: Malé sme, pekné sme! – Aké sme my pekné, čačané, pekné, čačané! STARÉ HUSI: I my sme také boli! GUNÁR: Dávno to bolo! Mäso pánom, kosti sluhom.