„VRANA: Náš, náš!"

Jastrab letí, nemá detí, a my máme, nepredáme, pánbožkovi darmo dáme. – Jastrab letí, nemá detí, a my máme, za sto zlatých nepredáme! – Jastrab letí, nemá detí, a ja mám, a ja mám, do komôrky zatváram! STRAKA: Čí to kôň, čí to kôň? Osamelý vrabec. Na ražeň tú ostatnú, na ražeň! VRABEC (po zobraní úrody): Gazda som, gazda som! – Gazda Sto, gazda Sto! (zŕn.) – V zime, v nedostatku už ticho: Tšš, tšš! – Keď berie zrno zo stodoly, kričí: Ništ, ništ! – Žencom privoláva: Žaň, Žan, Žan! – Keď sedliak mláti, vychvaľuje ho: Gazda, gazda! – Ale pred novou úrodou sa mu vysmieva: Všivák, všivák, nemá nič! ŠKOVRÁNOK: (z jari): Idete, idete von! (Opakuje sa.) (V lete, keď slnce páli): Pečiete, pečiete! Havrany, havrany, počkajte ma málo, kým si bundu oblečiem, za vami sa povlečiem. KOMÁR: Môj, môj, môj psí – í! Netýkaj sa ma! HÚSATÁ: Malé sme, pekné sme! – Aké sme my pekné, čačané, pekné, čačané! STARÉ HUSI: I my sme také boli! GUNÁR: Dávno to bolo!