„HOLUB: Var mukú, var mukú! (Keď domáci odišli preč, zvieratá ich takto vyvolávali): KOHÚT: Kedy prídu?"

VRABEC (po zobraní úrody): Gazda som, gazda som! – Gazda Sto, gazda Sto! (zŕn.) – V zime, v nedostatku už ticho: Tšš, tšš! – Keď berie zrno zo stodoly, kričí: Ništ, ništ! – Žencom privoláva: Žaň, Žan, Žan! – Keď sedliak mláti, vychvaľuje ho: Gazda, gazda! – Ale pred novou úrodou sa mu vysmieva: Všivák, všivák, nemá nič! HUSÁR: O týždeň! TELIATKO: (prenikavo a zhlboka): Ach, beda mne! STRAKA: Čí to kôň, čí to kôň? KOMÁR: Môj, môj, môj psí – í! Prší, prší, prší dážď, idú kury na sobáš a kohúti za nimi, pýtajú si slaniny. HUS: Ta, ta, ta, do kňazovho žita! HÚSATÁ: Keby sme si boli vrece vzali! (Keď ich vyháňajú zo žita): Jaj, beda, prebeda, už nám vrece netreba! – (Keď sa mlatec cepami na ne zoženie): Už nám viac netreba! Stoj, chlebe, hneď som v tebe! — Stoj, chlebe, zjem ťa! — Podz sem, hľebe, gemba hotova! KURA: Kót, kót, kót, kotkodák, znesiem vajce ako klát. – Kót, kót, kót, kotkodák, štvoro vajec za turák, jedno predám, jedno zjem, kohútovi nepoviem. – Kotko, kotko, kotkodák, tri vajíčka za turák, jedna predám, jedno zjem, kohútovi nepoviem. KOHÚT (kikiríka): Gazda korher; DRUHÝ KOHÚT (nato): A gazdiná väčší! Na ražeň tú ostatnú, na ražeň!