„HUS: Ta, ta, ta, do kňazovho žita! HÚSATÁ: Keby sme si boli vrece vzali! (Keď ich vyháňajú zo žita): Jaj, beda, prebeda, už nám vrece netreba! – (Keď sa mlatec cepami na ne zoženie): Už nám viac netreba!"

Dáva, berie, pod kameňom žaby derie; a tie žaby kŕkajú, pokoja mu nedajú. – Najprv dal, potom vzal, pod kameňom žaby klal; a tie žaby kŕkali, pokoja mu nedali. Do školy – psi holí! – Ja sa tak nebavím! VRABEC (po zobraní úrody): Gazda som, gazda som! – Gazda Sto, gazda Sto! (zŕn.) – V zime, v nedostatku už ticho: Tšš, tšš! – Keď berie zrno zo stodoly, kričí: Ništ, ništ! – Žencom privoláva: Žaň, Žan, Žan! – Keď sedliak mláti, vychvaľuje ho: Gazda, gazda! – Ale pred novou úrodou sa mu vysmieva: Všivák, všivák, nemá nič! HUSÁR: O týždeň! TELIATKO: (prenikavo a zhlboka): Ach, beda mne! KOHÚT (kikiríka): Gazda korher; DRUHÝ KOHÚT (nato): A gazdiná väčší! Akoby boha za nohy trimal! Cigoligo (Cigorigo) kapsa, kúpil (predal) koňa za psa, kým ho domov doniesol, všetku kožu mu zjedol. LASTOVIČKA (zobúdza ľudí): Tri bili, štyri bili, ja som vstala, postieľku si postlala, a ty ešte spíš, či sa nehanbíš? – Štyri bili, daj tú kašu na misu! – Menšiemu menšie, väčšiemu väčšie, a kto nechceš, vytri, vytri a vyhoď na mráz! – Čo robíte? Vŕtame, vŕtame. Nevŕtaj, rozštiepiš! – Už som nanosila, navozila, a tu neni nikde ništ! – Odišla som, plné komory, plné stodoly, a keď som sa navrátila, nenašla som ništ! Prešpor. stol. Nič nie je také nestále ako chvíľa a ľudia. Predtým psota a teraz koľká pýcha! Za hodinu ako mäd a za desať ako had. – Viac jedu, než medu.