„Škoda toho hniť v hrobe! – Takého sa tak ľahko nenarodí! – Večná toho škoda!"

Moja, moja Hanička, meno moje drahuo! Radšej by som mu ja bol hrob zaľahol! Môj mladý zať, a mladej nevesty nevidím! Ach, načože si ma, načo nechal, ako tú kvočku s tými kuraty! Môj syn jediný, od boha vyžiadaný! Rád by ho už teraz i malým prstom z hrobu vyhriebsť. Veď mu už viac nedáme. Už by aj ten kameň slzy zaliali nado mnou! Nech je len pekný ten pohreb, aby ľuďom hanba nebola! Dobre, že z nôh nespadol od žiaľu.