„Môj mladý zať, a mladej nevesty nevidím!"

Moja, moja Hanička, meno moje drahuo! Môj syn jediný, od boha vyžiadaný! Ach, načože si ma, načo nechal, ako tú kvočku s tými kuraty! Radšej by som mu ja bol hrob zaľahol! Škoda toho hniť v hrobe! – Takého sa tak ľahko nenarodí! – Večná toho škoda! Rád by ho už teraz i malým prstom z hrobu vyhriebsť. Mám troje detí a u boha dvoje. Veď mu už viac nedáme. Nezostalo po nich ani koreňa. – Nezostalo po nich ani klíka. Vymazal ho pánboh z knihy.