„Moja, moja Hanička, meno moje drahuo!"

Radšej by som mu ja bol hrob zaľahol! Ach, načože si ma, načo nechal, ako tú kvočku s tými kuraty! Môj mladý zať, a mladej nevesty nevidím! Môj syn jediný, od boha vyžiadaný! Škoda toho hniť v hrobe! – Takého sa tak ľahko nenarodí! – Večná toho škoda! Rád by ho už teraz i malým prstom z hrobu vyhriebsť. Veď mu už viac nedáme. Malo mi srdce puknúť od žiaľu. Bolesť na srdci a slza v očiach. Srdce mu stislo. – Srdcom stískal.