„Ach, načože si ma, načo nechal, ako tú kvočku s tými kuraty!"

Moja, moja Hanička, meno moje drahuo! Môj mladý zať, a mladej nevesty nevidím! Radšej by som mu ja bol hrob zaľahol! Môj syn jediný, od boha vyžiadaný! Veď mu už viac nedáme. Škoda toho hniť v hrobe! – Takého sa tak ľahko nenarodí! – Večná toho škoda! Ja utrápená matka! – Ja bolestná matka! Rád by ho už teraz i malým prstom z hrobu vyhriebsť. Už by aj ten kameň slzy zaliali nado mnou! Mám troje detí a u boha dvoje.