„Veď mu už viac nedáme."

Rád by ho už teraz i malým prstom z hrobu vyhriebsť. Ach, načože si ma, načo nechal, ako tú kvočku s tými kuraty! Radšej by som mu ja bol hrob zaľahol! Moja, moja Hanička, meno moje drahuo! Škoda toho hniť v hrobe! – Takého sa tak ľahko nenarodí! – Večná toho škoda! Teraz mu už môžeš i do zadku trúbiť! Môj mladý zať, a mladej nevesty nevidím! Pánboh mu daj radosť večnú a veselé zmŕtvychvstanie. – Pánboh mu daj slávu večnú a veselé zmŕtvychvstanie. Pokoj duši tvojej! – Pokoj dušiam vašim! – Pokoj prachu jeho! Môžeš sa už len prežehnať od toho.